WALLS

S I X

            Vonku vládlo príjemné teplo, spojené s jemným vánkom. Akonáhle som prešla prah domu moje uši si nahlas vydýchli a ja som sa spokojne vybrala po schodoch preč. „Už si vytvorila ten rozvrh?" ozval sa známy hlas. Pomaly som sa otočila. Sedel na schodoch, na hlave mal beany zelenej farby a na sebe bieločiernu flanelovú košeľu. Rukou si napravil čiapku, zatiaľ čo v druhej stískal čierny notes. „Prečo nie si vo vnútri so svojimi kamarátmi?" pochybovačne som mu vyhodila na oči, ignorujúc jeho poznámku. Oči mu záhadne potmaveli, skoro som si to nevšimla, keďže sme obaja boli pod rúškom tmy. Na tvári sa mu zjavil drobný úškrn, hneď za ním nasledovalo: „To by som sa mohol spýtať aj ja teba." Protirečil, pričom sa na mňa uprene díval. Pod jeho ťarchou pohľadu sa mi ťažko rozmýšľalo. Chcela som mu odvrknúť niečo, no nebolo to ľahké ako rozhovory so Zajacom. Pokrčila som plecami, „Jednoduché, ja kamarátov nemám." Povedala som pravdu, no môj tón a jeho reakcia naznačovala, že tomu neverí. Záporne pokrútil hlavou, potichu sa zasmial a postavil zo schodov. Keď stál vedľa mňa až príliš som si uvedomovala jeho blízkosť. Jeho vôňa ma udrela do nosa, čo naznačovalo, že dnu ani poriadne nebol, inak nebolo možné, že by voňal inak ako tráva a cigarety. „Tomu neverím, neznáme dievča." Na tvári mu pohrával drobný úsmev a oči upieral na mňa. „Môžem ťa odprevadiť?" vykĺzlo z neho, nečakajúc na odpoveď sa pomaly vybral dopredu. Nasledovala som ho. „Doma ma naučili, že s cudzími ľuďmi nemám nikde chodiť." Posmešne nadvihol obočie. „Som Samo." Predstavil sa a vystrel ruku. Na prstoch mal drobné tetovania. Nejaké slovo sa mu tiahlo aj po ruke, no v tme bolo ťažké ho rozlúštiť. „Už nie som cudzinec." Dodal, keď odo mňa nedostal žiadnu reakciu. „Lizzy." Schválne som použila prezývku, ktorú mám rada, na rozdiel od ostatných tvarov môjho mena. Vkĺzla som svojou malou rukou do tej jeho.

       Vonku vládla tma, ktorá naberala na hustote čím ďalej sme kráčali od Daliborovho domu. Reč prekvapivo nestála a z uštipačných poznámok sa vykľula normálna konverzácia. „Povieš mi už, prečo si nebol dnu?" vyzvedala som, no on pohľadom utekal všade len nie ku mne. „Hádam ťa nejaká neodmietla." Naoko šokovane som si dal na ústa ruku, čím som si vyslúžila najprv pretočenie očí a neskôr aj slabý smiech. Páčilo sa mi, keď sa usmieval a smial, bolo to príjemné sledovať a počúvať. „Z kade poznáš Matúša?" vyzvedal teraz on, ignorujúc moju otázku. Za to si vyslúžil zagánenie, čo zjavne čakal, keďže mu kútiky úst vyvrtlo do úsmevu. „Odpoviem ak odpovieš aj ty." Dodal vážne. „Zajaca poznám z videnia." Pokrčila som plecami snažiac sa vyznieť čo najviac pravdivo. „Nešiel som dnu, lebo ma to dnu nebaví." Pokrčil nesmelo plecami. „Prečo sa bavíš s ľuďmi, ktorí si to zjavne tam užívajú až príliš?" Zamyslene som vyslovila otázku, na ktorú som ani nečakala odpoveď. Pred očami sa mi zjavil Matúš s vrecúškom trávy. Ten obraz som rýchlo zahodila. Vzduch trochu oťažel a jemný vánok začínal byť studený na dotyk pokožky. „Nie sú to zlí ľudia," začal, keď ho prerušilo zvonenie telefónu. Nachvíľu sa vzdialil, čo mi dalo dostatok času obzrieť si ho poriadne. Bol chudý, na sebe mal čierne gate, ktoré mali na nohách diery a ošúchané Vansy. Na pohľad nebol škaredý, práve naopak, s veľkou pravdepodobnosťou po ňom ide každá druhá, no vyžarovala z neho záhadnosť. To, že som ho nikdy nevidela, či v škole alebo u Matúša mi neustále vŕtalo hlavou. Vyzerajú ako celkom blízky kamaráti, pomyslela som si, keď ma zo zasnenia prebral jeho hlas. „Musím ísť, prepáč Elisabeth." Jeho slová sa stratili spolu s ním.