WALLS

T H I R T Y - T W O

            Akonáhle človek zažije viac ako jeden druh bolesti, naučí sa ich rozlišovať. Bolesť, ktorú mi privodil Matúš, bola ostrá, ako otvorená rana. Bolo ťažké sa jej zbaviť, lebo mi ju privádzali spomienky, ktoré sa vynorili vždy, keď som ho videla. Bolesť, ktorú mi privodila matka, bola tupá, akoby tlmená. Odišla, všetko čo po nej ostalo, otec poľahky zbalil, aby to nebolo na očiach. Nikdy som mu za to nepoďakovala, no bola som rada, že to spravil. Bolo to tak jednoduchšie, ak sa také niečo dá vôbec zjednodušiť. Zo začiatku to bolelo, spomienky a nevyslovené otázky adresované práve jej, no nikto kto by mi odpovedal. Po roku, sa tá bolesť otupila. Rok som ju nevidela, zišla z očí, zišla z mysle. Stále som však vinila seba.

Odkašľala som si. „Našla som list," začala som trasľavo, bolo to prvýkrát čo som to vyslovila. „Bol to jej list. List na rozlúčku." Hlas sa mi zlomil. Bolo divné to niekomu hovoriť. Chcela som to povedať Samovi alebo Matúšovi, no nikdy som nenabrala odvahu. Klamstvo v tomto bolo pre mňa ľahšie. „Čo v ňom bolo, Elisabeth?" jej slová boli jemné, jemnejšie ako zvyčajne. Upokojili ma. „Že je to jej rozhodnutie, že odchádza. Že byť matkou, nie je jej silná stránka, že ju to nebaví a že si ide naplniť svoje sny, o ktorých toľké roky snívala. Dúfala, že to otec aj my pochopíme." Nevedomky som si utrela slzy, ktoré mi začali stekať po tvári. „Ako si sa cítila, keď si si to prečítala?" zvedavo sa priklonila bližšie. Cítila som sa znova ako šestnásťročné dievčatko, ktoré si myslelo, že sa konečne dostalo zo straty matky. Dievča, ktoré len hľadalo utešenie v jej starej izbe, ktorá sa úplne zmenila a zrazu našla list, ktorý všetko zmenil. „Cítila som hnev." Šepla som zlomene. „Ten list, jej slová mi privodili hnev," spomenula som si, ako mi tá emócia kolovala žilami a celým telom. „Istým spôsobom, to bolo pre mňa vykúpenie." Povedala som po pravde. „Ako to?" Premiestnila som zrak do jej očí. „Dovtedy som cítila len bolesť alebo prázdno. No ten list ma donútil cítiť hnev. To, že rozpráva, že nie je dobrou matkou, pritom sa nespýtala mňa! Kto iný to mohol posúdiť lepšie ako ja? To, že hovorí o snoch, ktoré snívala," hlas sa mi zlomil. „A kde v tých snoch sme my? Ja a Helen?" V ten moment sa v jej očiach zračila neskutočná bolesť. No ani zďaleka nie taká, akú som cítila ja vnútri.

Nastala chvíľa ticha, ktorú nikto z nás neprerušil. Bála som sa niečo povedať, bála som sa, že sa mi znova zlomí hlas. Čakala som nejakú odpoveď na moju otázku z jej strany, no žiadna neprišla. Asi nemá pekné a upokojujúce odpovede na všetko, blyslo mi mysľou.

„Niekedy," začala jemne, „nie sme jediní ľudia, ktorí sú zlomení Elisabeth. To však neznamená, že ťa nemilovala a stále nemiluje svojím spôsobom." Jej slová ma príjemne pohladili. Neverila som im, no boli príjemnou útechou. Na malú chvíľu som si predstavila svet, kde by moja mama bola mojou mamou a naozaj ma ľúbila. Tak ako to matky majú robiť.