WALLS

T W E N T Y - O N E

       Ďalšia z našich tradícií, bolo ísť na punč. Posledné vianočné stánky svietili na rozľahlom námestí, Vianoce sa pomaly vytrácali z mesta. Všetci štyria sme sa brodili čerstvým snehom, ktorý stihol napadnúť od Štedrého večera a ešte ho nikto neodhrnul. Helen sa každých päť minút zasekla v nejakom záveji, keďže sa rozhodla, že ide po nich chodiť. Na striedačku ju otec a Samo z nich ťahali, až som mala pocit, že to robí naschvál. Páčilo sa mi to, všetko bolo dokonalé. Drobné trblietavé vločky padali z oblohy, vianočné ornamenty na lampách jasne žiarili a štipľavý mráz mi farbil líca do červena, Samova ruka zohrievala tú moju a prítomnosť mojej rodiny, šťastnej rodiny, mi hriala zvyšok tela.

         Stáli sme pri jednom zo stánkov a pili punč, keď môj otec prerušil Sama, ktorý práve zaujato niečo rozprával. „Matúš," zakričal a skôr než som sa stihla otočiť prebehol mnou mráz. Chlapec s dredmi, ktoré mu viseli spopod čiapky, sa k nám priblížil. „Pán Lace." Povedal stroho, mala som pocit, že sa nachvíľu zamyslel, aké priezvisko má vôbec použiť. „Samo?" nechápavo pozrel na Sama stojaceho pri mne, skôr než som stihla vytiahnuť ruku z jeho zovretia, pevne ju chytil. Kývol mu na pozdrav. Podali si ruky aj s Daliborom, ktorý sa z niekadiaľ objavil tiež. Super, pomyslela som si. Toľko ku krásnemu večeru. „Ako sa máš Matúš? Dlho som ťa nevidel, už sa u nás ani nezastavíš." Začal môj otec, mala som sto chutí sa vypariť, no to bohužiaľ nebolo možné. Matúš mi venoval nechápavý pohľad, no ja som len nenápadne pokrútila hlavou. „Viete, je toho veľa v poslednej dobe. Nejako strácam prehľad o čase." Pokrčil plecami. „No tak keď si nájdeš čas, si u nás vítaní. Zastav sa na pohárik." Otec mu venoval úsmev. „Určite." Matúš prikývol a ja som si v hlave už vymýšľala odpovede na jeho budúce otázky.

      „Samo ideš s nami?" opýtal sa Dalibor stojaci vedľa mňa. Skôr než stihol odpovedať, pozrela som naňho. „Bež." Šepla som a usmiala sa. Venoval mi jeden z jeho dlhých pohľadov, ktorým sa pýtal, či je to v pohode. Prikývla som. „Napíšem ti." Šepol a pobozkal ma na čelo. Do líc mi vošla červeň. Náš vzťah sme netajili, no nikdy nás chalani nevideli spolu. Nemôžem povedať, že mi vadilo, žiť si v našom malom svete. Nehanbila som sa za to, že s ním som. Bola som šťastná, skutočne šťastná, no bála som sa, že keď sa s tým šťastím podelím so svetom, zoberie mi ho. A ten strach ma zožieral. Už nebolo cesty späť. Samov chrbát sa mi strácal v hmle spolu s Matúšovým a Daliborovým.

     Láska, niečo čo nám dokáže popliesť hlavu. Bezhlavo cítiť milión emócií naraz. No tým, že niekoho ľúbime mu dávame všetku silu na to, aby nás zničil. Nemohla som si pomôcť, toľké roky som sa všetkým stránila, rozhodnutá, že tú možnosť už nikomu nedám. Ako som sa ocitla tu?