WALLS

T W E N T Y

„Beth, kedy príde?" hlas malej Helen sa ozýval vyzdobeným domom. Už bolo po Vianociach, no v našom dome vianočná atmosféra ešte neopadla. Kde sa človek pozrel videl minimálne svetielka, ktoré svietili rôznymi farbami, ihličie, sviečky, ktoré v každej miestnosti voňali inou vianočnou vôňou. To som na Vianociach milovala, atmosféra, o ktorej som si myslela, že jej strojcom bola práve moja matka. Po jej odchode sa však ukázalo, že práve otec si dal vždy záležať na detailoch. Neupustil od toho ani po tom ako odišla. „Helen," napomenula som ju prísnejším tónom. Bolo nemožné sa na ňu hnevať, jej hnedé vlasy zapletené do úhľadných copíkov jej lietali okolo hlavy vždy, keď podskočila. Nedalo sa nevšimnúť, že bola nadšená viac ako ja na Samov príchod. Odkedy ma otec videl ako som sa s ním jedného večera lúčila pred domom, nedal mi pokoj. Akonáhle to povedal Helen, nebolo cesty späť a musela som Sama pozvať na večeru. Nebola som z toho nadšená, nerada som domov vodila chlapcov, vlastne jediný, ktorý u nás bol, bol Matúš. Možno práve preto sa obaja tešili ako malé deti.

Zvonček, ktorý sa rozzvonil domom, v podobe vianočnej znelky ma vytrhol z rozmýšľania. „Už je tu!!" skríkla Helen. Otec na mňa žmurkol popri prinášaní posledných tanierov jedla na priestranný stôl v obývačke. Prešla mnou úzkosť, ktorá sa mi v tele zhromažďovala od rána. Podišla som k dverám a otvorila ich. Stál pred nimi, na tvári sa mu rozľahol široký úsmev, ktorý mi mal v obľube darovať, vždy keď ma videl. V ruke držal fľašu vína, červeného. Vydýchla som si, uvedomujúc si, že je to otcove obľúbené, čím si určite zaslúži bod naviac. „Ahoj," snažila som sa o úsmev, no podľa jeho reakcie z toho skôr vyšla grimasa. „Stres?" pristúpil o krok bližšie a vlepil mi bozk na pery. Nemohla som si pomôcť, no nikdy som ich nemala dosť. „Nestresuj, zlato," venoval mi dlhý pohľad, šepkal, aby som ho počula len ja, „mama mi vždy hovorila, že viem spraviť dobrý prvý dojem." Uškrnul sa a žmurkol na mňa. Uvoľnil atmosféru a zo mňa odpadli posledné známky úzkosti.

Samuelova mama mala pravdu, vedel spraviť perfektný prvý dojem. Otec poškuľoval na jeho tetovania, čoho som sa aj bála, no Samo šikovne vysvetlil väčšinu ich významov, či už boli vymyslené alebo nie a práve to zapôsobilo. Väčšinu večere sme sa smiali, otec sa snažil čo najviac zistiť o Samovi, no o to isté sa snažil aj on o mojom otcovi, čo naňho tiež spravilo dojem. Môj otec bol nežný človek na povrch, vedela som, že nespraví scénu ani Sama neodsúdi kvôli jeho štýlu obliekania, jediné čo potreboval, bolo vidieť, že ma robí šťastnou. Vedela som, že si všimol ako ma drží za ruku, nenápadne venuje pohľady, kedy si myslel, že sa otec nedíva. Čo sa týka Helen, tá ho zbožňovala ešte keď ani nevedela ako vyzerá a aký je. No realita sa asi od jej predstavy veľmi neodlišovala. Stačilo jej aby mu mohla ukázať každú bábiku, ktorú dostala pod stromček a bola šťastná. A práve taký pohľad som práve mala. Moja sestra sediaca na jeho kolenách, pri stromčeku, Samo s blond barbínou v ruke. Jeho napodobňovanie dievčenského hlasu, bolo najviac komické, čo som za celý večer počula. Občas mi venoval pohľad a ja som sa nedokázala na nich nedívať.

„Helen, bež sa obliecť za chvíľu ideme!" kričal otec z kuchyne. Helen sa smutne postavila, „Ale oci ešte sme sa nedohrali so Samkom." Jej nežné slová a vyslovenie zdrobneniny jeho mena ma zahriali pri srdci. Ani si nepamätám, kedy Helen bola taká šťastná. „Neboj sa Samko určite príde aj nabudúce a bude sa s tebou hrať." Šikovne to uhral, čo Helen presvedčilo a už utekala do izby sa prezliecť. Postavila som sa zo sedačky a podišla k Samovi, ktorý pri stromčeku upratoval bábiky všetkých druhov. „Ide ti to s deťmi." Usmiala som sa. „To som nespomínal?" na tvári mu tiež pohrával úsmev. „Ďalšia z mojich super kvalít." Pokrčil plecami, na čo som sa rozosmiala. Sklonil sa a venoval mi bozk. Pritiahol si ma bližšie a ja som sa mala chuť len roztopiť v jeho náručí. Odtiahli sme sa. „Myslím, že tvoja sestra ma má radšej ako ty." Šepol mi do ucha. „Je to možné," pokrčila som plecami, „nie je náročná na mužov." Na tvári mi už pohrával úškrn. „Auč," pritisol si na srdce ruku, „to bolelo." Smutne sa na mňa pozrel. „Dúfam, že ťa dokážem očariť rovnako ako ju." Sledovala som jeho zelené oči, ktoré zo mňa nespúšťal. Obmotala som si ruky okolo jeho krku a pritiahla si ho bližšie. „To si už dávno dokázal." Šepla som.