WALLS

T H I R T Y

            „Prečo si mu to nezakázala?" jej slová boli priamočiare, akoby ich myslela vážne. Nechápavo som na ňu pozrela. „Akože robiť umenie?" Prikývla. „Čo na tom záleží, už je neskoro." Pokrčila som plecami. „Záleží na tvojej odpovedi." Povedala jemne, naklonila sa ku mne bližšie. Zahryzla som si do spodnej pery. „Nikdy by som mu nemohla zakázať robiť hudbu." Hlesla som. Oči som upriamovala na biely stolík predo mnou. „Prečo?" dobiedzala. „Keby mu to zakážem, nemilovala by som ho. Umenie bolo jeho súčasťou ako beanie, ktorú vždy nosil, alebo Vansy, bol to ako jeho doplnok. Robilo ho tým kým bol. Keby mu niečo také zoberiem, alebo zakážem, už by to proste nebol on." Odmlčala som sa. „Keď som ho prvýkrát uvidela, písal texty. Väčšinu času, čo sme spolu boli písal texty, skladal, tvoril. Ja vlastne ani nepoznám Sama bez umenia. Je to jeho súčasťou ako orgány."

„Prečo si sa s ním nerozišla, keď si si uvedomila, že umenie bude patriť jeho väčšej časti srdca, ako ty?" Prekvapene som na ňu pozrela. Väčšej časti srdca, tie slová bolelo počuť. Vedela som, že sú pravdivé, dokonca som si myslela, že si to uvedomoval aj on, aj keď sa stále snažil, aby to tak nebolo. Aby som to ja tak necítila. No čím boli viac slávnejší, tým to bolo ťažšie... aj preňho.

„Bojím sa výšok, Samuel." Povedala som po pravde, akonáhle sme si sadli do ruského kolesa, ktoré bolo novinkou na kolotočoch v našom meste. Doteraz som nepochopila ako som ho vôbec vytiahla na túto akciu. Väčšina nášho vzťahu bola o tom, že sme trávili čas spolu v útrobách môjho alebo jeho domu. Nesťažovala som sa, sem tam sme sa išli prejsť alebo sme zašli na večeru, no čím viac sa stal známym, tým ťažšie bolo vyjsť von bez toho, aby nás niekto zastavil. „Ja ťa ochránim." Povedal zrazu a v mojom vnútri sa roztiahlo teplo, ktoré mi dávalo najavo, že keď som s ním nikdy sa mi nič nestane. Kolotoč sa pohol a my sme sa pomaly dostávali na vrchol. Snažila som sa nedívať dole, no bolo to ohromne ťažké. „Láska," povedal jemne, „pozri sa hore." Šepol mi do ucha. Jeho dych sa jemne obtrel o moju pokožku a mnou prešli zimomriavky. Nechápala som ako po toľkých mesiacoch, čo sme spolu ma vždy dokázal prekvapiť. Upriamila som oči hore na modrú oblohu, vonku už bola tma a oblaky sa vyparili, čiže som mala čistý výhľad na hviezdy, ktoré jasne žiarili naokolo nás. Vyrazilo mi to dych, cítila som sa akoby som sa ich kedykoľvek mohla dotknúť. Vôbec som si neuvedomila, že z tadeto bude taký dokonalý výhľad. Všetky svoje myšlienky som sústredila na môj strach z výšok. „Wau," užasnuto som skenovala oblohu. Úsmev sa rozprestrel na mojich perách. Odtiahla som oči od oblohy a pozrela na Sama, ktorý tie svoje už upieral na mňa. Uškrnul sa. „Čo je?" „Milujem, keď sa rozplývaš nad takými vecami ako sú hviezdy." Povedal na rovinu. Cítila som ako sa mi do líc nahŕňa červeň. Priblížil sa bližšie a šepol mi do ucha. „Milujem, keď sa červenáš a snažíš sa to zakryť. Milujem ako ti svietia oči vždy, keď sa nad niečím rozplývaš. Milujem všetko na tebe, hlavne tie drobnosti, o ktorých ani nevieš." Hlas mal jemný. Bol tak blízko, že bolo ťažké ho nechať dohovoriť a nevrhnúť sa na jeho plné pery. „Ja milujem, keď mi hovoríš prečo ma miluješ." Šepla som a obaja sme sa zasmiali. Ruky som si spojila za jeho krkom a pritiahla som ho do ďalšieho z našich nekonečných bozkov. Bozky, ktorých som nikdy nemala dosť. Každý jeden bol iný a jedinečný.

„Pretože mi každý deň dokazoval, že to tak nie je. Že sa snaží, a že ma miluje najviac ako vie. A to mi v ten daný moment stačilo." Počula som svoje slová, akoby sa valili z diaľky, akoby nepatrili ani mne, no vedela som, že vyšli z mojich úst. Pousmiala som sa nad spomienkou, jednou z tisíce, čo mi tak bránili ho nenávidieť. Utrela som si slzu, ktorá mi stekala po tvári a snažila sa vyhnať ho zo svojej mysle.