WALLS

T W O

„Eli!" Doľahol ku mne známy hlas. Pretočila som očami a otočila sa za hlasom. „Zajac, vieš, že nenávidím keď ma tak voláš." Povedala som polovične nasrato. Po pravde mi to už bolo jedno a pomaly som si začala zvykať, keďže po rokoch ustavičného opakovania to aj tak nezabralo. „Aj tebe pekné ránko." Uškrnul sa. „Potrebuješ niečo?" Odvrkla som. Nemala som vôbec náladu na jeho nezáväznú reč, pokiaľ mu prídu kamaráti. Bolo to tak každé ráno. Zastavil ma a snažil sa nadviazať konverzáciu, ktorá by nebola trápna a nekričala: „sme susedia, ktorí kedysi boli najlepší kamaráti, no akonáhle som si našiel nových kamarátov úplne som sa na teba vysral," čo z nejakého dôvodu preňho vôbec nebolo ťažké. Keď sa to stalo prvýkrát pred pár mesiacmi, nechápavo som naňho civela, v hlave mi hrali všetky naše spomienky a zážitky. V kútiku duše som dúfala, že sa chce ospravedlniť a znova sa baviť, no po dňoch som zistila, že len zabíja čas, kým príde aspoň jeden z jeho kamošov. „Dneska niekto vstal ľavou nohou z postele, problémy s chlapcami Eli?" jeho tón bol posmešný, čo ma len viac vytáčalo. So zdvihnutým obočím som naňho zazrela. „Udivuje ma, ako niekto ako ty," nachvíľu som sa odmlčala a pohľadom si ho premerala, „nevie pochopiť moje mimické gestá ako znak toho, že mi máš dať pokoj." Moje slová boli ostré, do tónu svojho hlasu som sa snažila vložiť čo najviac únavy a odporu. Skôr ako stihol odpovedať zastavilo pred nami známe auto, ktoré patrilo jeho druhej ruke, čo bol pre mňa signál, že môžem bez problémov odísť a do konca školy budem mať od neho pokoj. Otočila som sa na päte a pokračovala v svojej ceste do školy. „Eli!" slabý výkrik ma prenasledoval, no vzápätí som počula ako sa zabuchli dvere na aute a už viedli konverzáciu. Na nejakú Eli sa dávno zabudlo.

Aj keď som nenávidela, keď ma tak niekto volal od kedy som mala 13 rokov a s Matúšom sme si vymysleli nové prezývky a tvrdohlavo sme si ich presadzovali v našom okolí, bolo to ako med keď ma tak po rokoch nazval. Po pravde mi bolo jedno ako ma volal, pokiaľ ma vôbec nejako nazval. Koľké roky sme chodili popri sebe a len sa chabo na seba usmiali alebo sa úplne vyhýbali pohľadmi. Mesiace po tom ako sme sa len tak prestali baviť, som z okna sledovala ako sa s Daliborom alebo inými chlapcami stretávajú uňho doma. Bolelo ma to vidieť, potláčala som nutkanie zazvoniť a opýtať sa, či sa môžem pridať. Vedela som, že Matúš by nepovedal nie, no vedela som aj to, že by sa istým spôsobom hanbil. Vtedy nebolo cool kamarátiť sa s dievčaťom pokiaľ to nebola jeho frajerka, a tak som sa tak nejak aj sama dištancovala. Občas to ľutujem, vidieť ich ako nerozdeliteľných kamarátov ma bolí, lebo možno, že by som tam patrila aj ja, keby sa aspoň jeden z nás snažil viac. V každom prípade sú to už roky a ja som si jasne uvedomila a stotožnila sa s tým, že Zajac už v mojom živote nehrá žiadnu rolu vyššieho postu ako okoloidúceho.

„Au," vyšlo zo mňa pri náraze do neznámeho človeka. Z rúk mi vypadli kľúče od skrinky, ktoré zaštrngali na zemi. Chlapcovi, do ktorého som narazila vypadol notes, ktorý sa otvoril zjavne na poslednej stránke, kde naposledy písal. Pomaly som zodvihla zrak, mal na sebe čiernu beany a voľné čierne tričko. „Prepáč," povedala som po chvíľke ticha. Zohla som sa po kľúče a cestou zodvihla aj jeho notes, snažila som sa necivieť a nečítať čo tam mal naškrabané, no nedalo mi to. Nebadane som pozrela na kresbu stromu na kraji papiera a niekoľkokrát obtiahnutý nadpis V KORUNÁCH STROMOV. Rýchlo som mu podala notes, jeho kútiky úst sa na malú sekundu zdvihli akoby sa chcel usmiať, no hneď mu padli naspäť a očami zavadil o niečo za mnou. Akonáhle som počula smiech, pretočila som očami a vykročila preč. „Eli, nabudúce sa dívaj pred seba!" zakričal za mnou Matúš. Ani som sa neotočila len som vystrela prostredník.