WALLS

T H I R T E E N

            Pohľad na Sama mi prišiel už pomerne známy. Potichu som sa približovala k človeku sediacemu na našej lavičke. Išla som pomaly, aby som si mohla vychutnať pohľad na jeho osobu, keď o tom nevedel. Sedel v svojej obvyklej polohe, opretý chrbtom o stĺp, nohy mal na skrčené na lavičke a na nich mal položený zošit, do ktorého sa mi stále nedovolil pozrieť. Na sebe mal čiernu kožušinovú bundu a na nej boli smajlíky bielej farby. Na nohách mal ako obvykle Vansy a na hlave beany. Po čase, ktorý sme tu spolu strávili, som si uvedomila, že ja sem chodím pozerať do diaľky, obdivovať svet naokolo, zatiaľ čo on sem chodí kvôli tichu. Nezaujíma ho výhľad, ide sem aby si vyčistil hlavu a necháva svoju myseľ čisto myšlienkam, ktoré potom zapisuje.

    „Bolo by načase, aby si mi ukázal, čo tam píšeš, Samuel." Povedala som rázne, no na perách sa mi formoval úsmev. Zahryzol si do spodnej pery a opätoval mi úsmev. „Ten čas ešte neprišiel, Elisabeth." Pretočila som očami nad jeho poznámkou aj tým ako ma nazval. Už miliónkrát som mu vysvetľovala, že to meno nemám rada, no on mi vždy odvetil, že to meno je až príliš pekné, aby sa skracovalo alebo schovávalo. Na to som nikdy odpoveď nemala, a tak som len porazene pokrútila hlavou. Už som sa ho prestala snažiť presviedčať a časom som sa nejako naučila mať to meno istým spôsobom rada.

     „Mala by si sa porozprávať s Matúšom," jeho slová ma udreli ako blesk. Vtipná a odľahčená nálada, ktorá sa medzi nami niesla niekoľko dní, sa vyparila. „Nestojí mi za reč." Odvrkla som a postavila sa na odchod. Nemala som náladu byť presviedčaná o niečom, v čom som mala jasno. To ho však nezastavilo. Rýchlo sa postavil na nohy aj on a dvoma väčšími krokmi ma dobehol, a kráčal zarovno so mnou. „Elisabeth," vyslovenie môjho mena z jeho úst mi obvykle spôsobilo silný tlkot srdca, no momentálne som mala chuť mu vlepiť facku. „Povedala som ti, aby si ma tak nevolal!" prerušila som ho rázne, nevenovala som mu ani jeden pohľad. „Prečo ti tak záleží na tom, ako ťa kto volá?" nechápavo na mňa pozrel, pričom jeho hlas nabral na hlasitosti. Bolo divné počuť ho vysloviť niečo hlasnejšie ako je nutné. Samo bol až príliš tichý človek. „Lebo Elisabeth ma volala moja mama!" vykríkla som, pričom som si ani neuvedomila, že mi po lícach stekajú slzy. Skôr než som si stihla uvedomiť, čo som práve spravila, bolo neskoro. Jeho pohľad bol nechápavý, no snažil sa to zakryť. Jeho ruka našla moju, zatiaľ, čo sme obaja zastali a preplietol si so mnou prsty. Bolo to gesto, ktoré ma z neznámych dôvodov zakaždým upokojilo. Nechcela som, aby to zašlo až tak ďaleko. Rozprávať o Matúšovi bola chyba, no vyzeralo, že Samo to chápe a snaží sa ma podporiť. Prešlo už niekoľko týždňov, odkedy sme mali svoje slabé chvíľky, kedy sme sa vyspovedali tomu druhému. Po tom incidente som si jasne zakázala mu povedať hocičo iné. „A to je zlé?" povedal ticho. Stáli sme uprostred cesty, slabé svetlá lámp, ktoré sa pomaly začali rozsvecovať, nám vytvárali nejasný tieň. Tieň dvoch ľudí, ktorí vytvárajú jedno. Očami som sledovala ako naše ruky zapadajú do seba bez akejkoľvek námahy. Na brade som pocítila teplo jeho prstov, keď mi ju jemne nadvihol. Naše pohľady sa spojili. Do očí sa mi tlačilo ešte viac sĺz, za čo som si v duchu nadávala. Nemala som dôvod na plač. „Vieš, že mi môžeš povedať, čokoľvek, že?" Bol tak blízko, že jeho dych mi jemne narážal do pokožky. „Matúš nebol jediný človek, ktorý ma opustil." Začala som. Hlas sa mi triasol spolu s mojím telom. Slzy mi zahmlievali pohľad. „Opustila ma aj ona," privrela som oči, vyhýbajúc sa jeho pohľadu, „opustil ma ďalší človek, ktorý bol v mojom živote dôležitý." Jeho prsty boli studené, keď mi utieral slzy. „Ani jeden sa nevrátil."

     „Matúš mi nestojí za reč, lebo ja som jemu nestála za reč ani, keď odišla ona." Dodala som na koniec po dlhej odmlke. Moje telo sa upokojilo. Našla som jeho pohľad. Zrazu som pocítila teplo jeho pier na čele. Bolo to len ďalšie gesto, no moje múry sa už úplne zlomili. A tak ako som bola opevnená toľké roky, tak som stála nahá pred celým svetom, so Samuelom po mojom boku.