WALLS

T W E N T Y - S I X

            „Samuel!" skríkla som nadšene. Zobrala som prvý vankúš, čo som mala po ruke a hodila ho doňho s úsmevom na tvári. Prekvapivo sa uhol a venoval mi pohľad. Doteraz sedel na zemi, rukou sa opierajúc o moju posteľ. Ja som sedela na posteli a v ušiach mi hrala jeho pesnička, ktorú sám zložil a naspieval. Videla som na ňom, že sa bál, keď mi ju pustil. Som vraj prvá, ktorá ju počuje, okrem chalanov samozrejme. Akonáhle pesnička dohrala, vedela som, že toto bude niečo veľké.

„Je to veľmi zlé?" postavil sa, prešiel ku mne bližšie. Vybrala som si slúchadlá z uší a venovala mu pohľad. „Je to úžasné," rozkročila som nohy a obmotala si ich okolo jeho, pritiahla som ho bližšie k sebe. Prstami mi zašiel do vlasov. „Vravíš to naozaj?" jeho hlas bol tichý ako obvykle. Týčil sa nado mnou ako vysoký strom, zakláňala som hlavu, aby som videla do jeho hnedých očí, ktoré žiarili ako vianočné svetielka. Na hlave mal stále beanie, aj keď sme boli v mojej izbe už dlhú chvíľu. „Nie, vravím to lebo som tvoja priateľka," vydýchla som sklamane, na tvári sa mu zjavil úškrn. Hravo do mňa strčil. „Samuel," povedala som vážne, „naozaj sa mi to páči." Dodala som. Na tvári sa mu zjavil úsmev. Sklonil sa ku mne, tvár mi držal v rukách. Vždy, keď sa naše pery spojili, bolo to ako tisíc bleskov, ktoré do mňa udreli a v tele sa mi rozpustil pokoj, tak to bolo aj tentokrát. Stiahla som ho na seba, čím sme obaja ležali na posteli. Naše bozky sa z jemných prehĺbili do vášnivých. Rukou som potiahla lem jeho trička hore. Obaja sme prerývane dýchali, v bruchu mi lietalo milión motýľov až som mala pocit, že sama dokážem lietať. Jeho dlhé prsty putovali po mojej odhalenej pokožke, zanechávali za sebou neviditeľnú mapu, o ktorej som vedela len ja. Každý jeho dotyk ma pálil na pokožke. Jeho pery prešli na môj krk, z hrdla mi unikol ston.

Tlkot Samovho srdca mi hral v ušiach ako pesnička. Mesačné svetlo prenikalo cez otvorené žalúzie, jeho hruď sa pravidelne dvíhala, jeho dych sa príjemne hral s mojimi vlasmi. Prstom som obťahovala jeho tetovania na ruke a kreslila mu kruhy na obnaženú hruď. Obaja sme ležali v mojej posteli, zakrytý jednou perinou, naše nohy prepletené a moja hlava oddychovala na jeho hrudi. Teplo jeho tela prenikalo do toho môjho. Viečka mal zavreté, jednu ruku mal okolo môjho tela druhá mu oddychovala na bruchu. Mesačný svit spôsobil, že jeho pokožka bola belšia ako obvykle. Fascinovane som sledovala jeho nehybnú tvár, dlhé mihalnice, plné pery. Musela som sa premáhať, aby som ho nepobozkala. Milovala som takéto chvíle, ako chvíle kedy som sledovala vysvietené mesto z vyhliadky. Skúmala som jeho telo a každý jeho sval, vrývala som si tento obraz do pamäte ako fotografiu. Prešiel mnou strach, ktorý kričal, že aj toto sa môže jedného dňa skončiť. A práve vtedy som si uvedomila, že by som to nezvládla. Bol ako pevná skala, na ktorej som stála na okraji útesu. Keby zmizol, padla by som do temnoty. Nechcela som, aby tento okamih zmizol. Nechcela som, aby on zmizol.

„Nechceš si spraviť fotku?" jeho chrapľavý, ranný hlas prerušil ticho, ktoré v izbe vládlo. Slnko vystriedalo mesiac. Slnečné lúče ma príjemne hladili na pokožke. „Hmm?" s úškrnom som zavrela oči. „Aby si sa na mňa ako spím, mohla dívať vkuse." Jeho oči boli stále zavreté, jediné čo nasvedčovalo, že je hore, boli jeho slová. Ležal naboku, tvárou ku mne. Perina mu zakrývala väčšinu tela, jednu ruku mal pod vankúšom a druhú pod hlavou. Usmial sa a mne by sa v tej chvíli podlomili kolená, keby stojím. „Neviem o čom hovoríš," nenápadne som naňho stále pozerala, snažiac sa ho presvedčiť, že som doteraz spala. Oči neotvoril, čiže nemohol vedieť, že ho sledujem. Bez akýchkoľvek ďalších slov si vybral ruku spod hlavy a pritiahol si ma k sebe. Oči mal stále zavreté. Dal mi pusu do vlasov. „Nie vždy fotky vystihujú daný moment." Pokrčila som plecami a on sa zasmial. „Tak to aby som tu spal každú noc," rukou ma jemne masíroval na chrbte, „aby si mala taký výhľad každý deň, chápeš." Cítila som, že sa uškŕňa. Zahryzla som si do spodnej pery, aby som potlačila úsmev, aj keď ma vidieť nemohol. „To nie je zlý nápad, čisto profesionálne ale." Odtiahla som sa od jeho tela a pozrela do jeho tváre. Otvoril oči. „Čo je na tom profesionálne, prosím ťa?" na tvári mu pohrával široký úsmev. „Ty si profesionálny umelec a ja svoje umelecké ja napĺňam pozorovaním umelcov ako spia," vyplodila som za pochodu. Obaja sme sa začali smiať. „Pre tvoje profesionálne potreby sa obetujem," povedal zamyslene, „aj preto, aby sa tu náhodou neobjavil iný umelec." Naše pery sa spojili a do mňa vleteli všetky druhy motýľov, rukou som mu prechádzala po krátkych vlasoch, ktoré ma príjemne šteklili na dlani. Perfektný začiatok dňa, prebleslo mi mysľou.