WALLS

T W E N T Y - F I V E

            Školské chodby sa plnili študentmi, ktorí sa s nechuťou vracali naspäť do školských lavíc. Patrila som medzi nich, sviatky boli síce dlhé, ale ich koniec bol drastický. Posledné dni som len rozmýšľala o Matúšovi, o Samovi, ktorý zradil moju dôveru. Snažila som sa vypracovať nejaký plán, ako mu to vysvetliť, ale zároveň oňho neprísť. Vedela som, že to nespravil naschvál, istým spôsobom mi pomohol. Uvedomila som si, že rana po Matúšovi je stále otvorená a na jej zahojenie potrebujem čas.

„Elisabeth," známy hlas ma prinútil otočiť sa. Samova ruka držala tú moju, čím ma zastavil v zamyslenej chôdzi. „Samo," prekvapene som naňho pozrela. Nebola som zvyknutá, že sa v škole rozprávame, nie to, že sa ešte aj držíme za ruky. Skôr než som niečo stihla urobiť, telom ma pritlačil o stenu. „Chýbala si mi," šepol slastne, tvár sklonil k tej mojej a oči upieral do tých mojich. Jeho dych sa obtieral o moju tvár až mi naskočili zimomriavky po celom tele. Zahryzla som si do pery, čo si všimol a rukou si pritiahol moju tvár, skôr ako sa naše pery spojili prerušila som to. Zhlboka som sa nadýchla, chodby sa už postupne vyprázdňovali, študenti vchádzali do svojich tried, čo by som mala urobiť aj ja, aby som nemeškala. „Deje sa niečo?" nechápavo na mňa pozrel. Nech som sa snažila ako som chcela, nevedela som vytlačiť z hlavy Matúšove slová. „Prečo si povedal Matúšovi o mojej mame?" tón hlasu som držala pokojný, nechcela som urobiť scénu, nechcela som byť tá priateľka, ktorá sa za všetko nahnevá a zo všetkého robí somára. Bolo to pre mňa však bolestivé, keďže vedel, čo to pre mňa znamená.

Chvíľu stál akoby som mu vylepila facku. Na tvári sa mu striedalo prekvapenie a výčitky. Už som chcela tú tému zahnať, keď ma schytil za ruku a ťahal smerom von zo školy. „Čo robíš Samuel?" „Poď so mnou, chcem ti niečo ukázať," stále ma ťahal za ruku. „Všetko ti vysvetlím, len poď so mnou," prosebne na mňa pozrel. „Máme školu," ukázala som na opačnú stranu, kde sa zatvárali posledné dvere. Na chodbe sme osameli. „To neznamená, že si nemôžeme spraviť hodinu voľno." Jeho slová boli lákavé. Chcela som s ním ísť, chcela som vedieť, čo mi chce povedať, chcela som mu dať šancu to všetko vysvetliť. Tá časť môjho ja zvíťazila a bez námietok som sledovala ako sa budova školy stráca z nášho dohľadu. Zašli sme o pár ulíc ďalej od školy, už som sa chcela spýtať, kedy tam budeme alebo kde ideme, no skôr než som to stihla vysloviť, predbehol ma. „Sme tu." Uškrnul sa. Pozrela som pred seba. Ihrisko, spopod snehu sa týčili preliezky a hojdačky, ktoré boli pokryté bielou pokrývkou. Obrovská vŕba po mojom boku, smutne spúšťala konáre k zemi pod ťarchou snehu. Kde – tu spopod snehu vykúkali svetielka, čo mi hneď vyčarilo krásny obraz, ako to tu asi vyzerá počas noci. Magicky, odpovedala som si hneď. Uprostred voľnej plochy, bola postavená šmýkačka zo snehu, ktorá sa leskla pod ľadom. Aj keď vonku nebola tma, toto miesto bolo naozaj pekné.

„Chcel som ťa sem zobrať večer," začal, sledoval každý môj pohyb, „ale prišlo mi to ako dobré miesto sa aj porozprávať cez deň." Stisol mi ruku. Odkašľal si. „Prepáč Elisabeth," v jeho hlase bolo počuť, že to myslí vážne, „viem, že som to nemal urobiť. Nemám právo rozprávať o tvojom živote, lenže ma bolelo ako sa každý z vás trápil kvôli tomu druhému. Okrem toho som vedel, že Matúš nevie, že tvoja mama odišla. Neviem ako môže byť niekto taký nevnímavý, aby si to nevšimol, vzhľadom na to, že býva vedľa teba, no nijako mu to nedošlo. Matúš je až príliš egoistický, aby ti išiel zaklopať a udobriť sa. Vedel som, že keby vedel, že tvoja mama odišla a on tam pre teba nebol, že by nachvíľu zabudol na seba a išiel by." Odmlčal sa. Neprerušila som ho, aj keď v mojej hlave lietalo tisíc myšlienok a otázok, na ktoré som chcela počuť odpovede, no nezmohla som sa ani na jednu. „Nepovedala si mi to síce, ale viem, že ti Matúš chýba, viem, že nie si vôbec vysporiadaná s tým, že odišiel a nikdy sa nevrátil. Nenútim ťa sa s ním kamarátiť znova, len som ti chcel dopriať možnosť. Vy máte to šťastie, že môžete svoje kamarátstvo obnoviť, alebo len uzavrieť jednoduchým zbohom. Nie každý také šťastie má."

Jeho slová sa mi vypili pod pokožku a prúdili mojimi žilami ako ostrý mráz, ktorý mi farbil líca do červena. „Tak dlho som si hovorila, že je to v poriadku, že kamaráti prídu a odídu, až som si nahovorila, že ma to už nebolí. Verila som tomu," oči som upierala do diaľky, „bolesť som potlačila až som ju necítila. Až potom ako prišiel a ja som povedala veci, ktoré som ani nevedela, že som v sebe nosila celé tie roky, až vtedy som si uvedomila, že vôbec rana po ňom nie je zahojená." Nachvíľu som sa odmlčala, pozrela som mu do očí. Uprene ma sledoval. „Bola som naučená najprv nenávidieť, potom sa s tým vyrovnať a potom nechať ísť. No ako môžeš nenávidieť niekoho, kto nespravil nič také zlé?"