WALLS

F I F T E E N

            „Povedz mi o tvojej mame." Samove slová sa niesli tichom, ktoré medzi nami panovalo. Zarazene som naňho pozrela, sedel na koberci, opretý o koniec mojej postele. Doteraz bol otočený chrbtom, zaujato písal do svojho notesa, zatiaľ čo ja som scrollovala sociálne siete. Keďže prišla zima, našu vyhliadku sme vymenili za moju izbu. Prešli týždne, odkedy som mu o mame povedala a odvtedy nevytiahol ani Matúša, ani ju. Táto téme bola tenká hrana, po ktorej išiel a on to dobre vedel.

         Mal na sebe biele tričko, ktoré zvýraznilo jeho ostré črty, na hlave mal beany červenej farby aj napriek tomu, že sme boli dnu. „Čo chceš vedieť?" povedala som nakoniec. Sám ostal zaskočený, jeho telo sa pomaly uvoľnilo, zodvihol sa zo zeme a ľahol si vedľa mňa na posteľ. Na strope začínali slabo svietiť hviezdy, ktoré mi tam otec nalepil ešte ako dieťaťu. Vonku sa stmievalo a jediné svetlo v izbe bola zapnutá sviečka na nočnom stolíku a svetielka na stenách. „Chcem vedieť aká bola," zamyslene uprel oči na strop, „čo mala rada a čo si na nej milovala." Oči premiestnil na mňa. Bol tak blízko, až som mala pocit, že jeho mihalnice sa obtierajú o moju pokožku, keď žmurká. Odvrátila som zrak. „Volala sa Annet," začala som pomaly, „nenávidela však keď ju tak volali," uškrnula som sa nad tým, „bola úžasná matka. Vždy bola tam, kde mala byť. Robila mi sendviče v tvare hviezd, bola nimi posadnutá. Na verande sme strávili hodiny každý večer, cez deň sledovala ľudí, ich správanie, akonáhle zapadlo slnko, sledovala hviezdy. Asi som sa to naučila od nej, nachádzať pôžitok v bežných veciach, ktoré sú okolo nás." Odmlčala som sa. Teplo druhej ruky, ma príjemne hrialo na tej mojej. Samova tvár bola otočená ku mne, očami skúmal moje črty, pohľad mal taký prenikavý, až som cítila ako mi stúpa červeň do líc. „Myslím si, že si od nej pochytila viac než len jednu vlastnosť." Hlas mal tichý, no veľmi prívetivý. Vedela som, že vo vzduchu visí nevyslovená otázka ‚Prečo odišla', no nech som sa akokoľvek snažila, nikdy som odpoveď na ňu nenašla. „Zo začiatku som ju nenávidela, potom ako odišla. Nechcela som po nej nič. Bolesť sa premenila na nenávisť. Asi rok som tak žila. No neskôr, som si uvedomila, že niekoho tak dôležitého ako bola moja matka, nemôžem nenávidieť."

        „To znamená, že si jej odpustila." Dodal pokojne. Asi to bola pravda, aj keď som nechcela, stalo sa tak a som za to vďačná. „Asi je to tak lepšie," pokrčila som plecami, „žiť s nenávisťou bolo vyčerpávajúce." Uškrnula som sa.