WALLS

T H I R T Y - O N E

            „Dnes zájdeme trochu viac do minulosti, Elisabeth." Neprítomne som sedela na obvyklom mieste. Bol to pre mňa len ďalší deň, ktorý mal rovnaké znenie. Najviac dôležitá časť z neho bola práve táto, kedy som sa rozhodovala, čo všetko dnes poviem, a či vôbec niečo. Niektoré dni boli ľahšie. Iné ma desili. „Pamätáš si na odchod tvojej mami? Čakala si to?" jej slová ku mne prišli akoby z veľkej diaľky. Oči som upierala na známe predmety v poličke jej knižnice. Čakala si to? Jej slová sa mi opakovali v hlave. Dá sa vôbec čakať v pätnástich, že vaša matka odíde? Dá sa na to nejako pripraviť? Ak hej, mohol mi dať niekto vedieť. „Moji rodičia boli perfektní," ani som si neuvedomila, že som začala rozprávať, „vždy ma kládli na prvé miesto. To, že sme sa presťahovali z Anglicka, bolo práve kvôli mne. Trpela som úzkosťami a panickými záchvatmi. Spôsobovalo mi to práve veľké množstvo ľudí na jednom mieste, veľký hluk. Brighton nie je veľké mesto, no pre mňa bolo. Doktorka nám odporučila sa presťahovať niekde na vidiek, kde bude pokoj. Moji rodičia to zvážili a presťahovali sme sa rovno na Slovensko. Čiže nie, nečakala som, že moja matka odíde." Presunula som pohľad z nehybných predmetov na ňu. „Pamätáš si na deň, kedy odišla?" jej slová boli síce priamočiare, no zrazu som sa stratila. Pamätám si na deň, keď prvýkrát neprišla domov? Na deň, keď mi otec povedal, že sa nevráti alebo na deň, kedy som si to uvedomila?

Zahryzla som si do pery, bolesť sa mi príjemne rozplynula po tele a znova som sa dokázala sústrediť. „Otec mi povedal, že mama už nepríde. Mala som pätnásť." Povedala som stručne. „Ako si sa vtedy cítila?" „Neverila som mu," spomenula som si ako som tento príbeh pred mesiacmi rozprávala Matúšovi. Naplnil ma pocit nostalgie. „Myslela som si, že je to nejaký vtip. Prečo by mama neprišla? Keď sa neukázala nasledujúce dni, týždne, uvedomila som si, že to vtip nebol." Mala som pocit, akoby tento príbeh rozprával niekto iný, nie ja. „Ako sa správal tvoj otec po tom ako odišla?" „Urobil všetko preto aby sme to nepocítili. Ani ja ani Helen." „Ako to myslíš?" jej hlas bol zvedavý. „Poslednýkrát, čo mamu spomenul, bolo keď mi oznámil, že už viac nepríde. Doma sme nikdy nepocítili, že by tam nejaký človek chýbal. Ani po jej odchode. Otec sa snažil byť najlepšou mamou a otcom zároveň. Robil všetko, čo by robila ona. Nič sa nezmenilo, no zároveň všetko, chápete?" Premerala som si jej tvár. Ak zaskočená bola, nedala to najavo, tak ako nedávala najavo nikdy nič. Na malú chvíľu ma premohla žiarlivosť. Keby som aj ja vedela skrývať tak svoje pocity a emócie, nemusela by som tu sedieť.

„Vieš prečo odišla?" Na malú chvíľu som chcela spraviť to, čo vždy, keď sa ma niekto spýtal túto otázku. Chcela som záporne pokrútiť hlavou, chcela som klamať. Niečo sa však zmenilo... zaváhala som. „Elisabeth? Vieš prečo tvoja mama odišla?" Všimla si to aj ona. Má vôbec ešte cenu klamať? A je to klamstvo, keď som to tak dlho tajila, až mi to prišlo viac reálne ako realita?

Vošla som do otcovej spálne, ktorá sa po maminom odchode až príliš zmenila. Každý máme svoje spôsoby na vysporiadanie sa so stratou, ja som sa uzavrela do seba, otec chcel mamu, čo najskôr vymazať. Akoby ani neexistovala. Nedivila som sa mu, na čo by mal chodiť do izby v ktorej spolu spávali? Spať pod prikrývkami, kde bola zachytená ešte jej vôňa? To človeka doženie do šialenstva. No občas som mala chuť sa len tak prejsť po starej spálni a sadnúť si za jej stôl, vliezť pod periny a cítiť jej prítomnosť. No to, už možné nebolo, otec sa všetkého zbavil a mne ostal len pohľad na jednoduchú posteľ a posteľnú bielizeň, ktorú by mama nikdy neschválila. Jeho jednoduchý drevený stolík na ktorom bol vždy neporiadok. Prešiel už rok, no stále som mala nádej. Nádej, že sa vráti. Zvedavo som prešla prstami po hŕbe papierov, ktoré sa kopili na otcovom stole. Na vrchu, bola obálka. Bola pohodená bokom, akoby ju odhodil v hneve. Zobrala som ju do ruky, otočila na prednú stranu. Nič na nej nebolo napísané, bolo jasné, že nikdy nebola zalepená, keďže bola úhľadne otvorená. Vytiahla som list ktorý sa v nej skrýval. Akonáhle som ho roztvorila, známe písmo mi udrelo do očí. Ruky sa mi začali triasť ako som čítala list predo mnou. Písmená ma pálili v očiach akoby mi ich niekto do nich pichal. Chcela som prestať, zahodiť ten list a nikdy ho nenájsť. No už bolo neskoro. Už bolo neskoro na to, aby som odvrátila čo som spravila. Už sa nedalo zabudnúť to čo som sa dozvedala z listu – pravdu.