WALLS

T H I R T Y - T H R E E

„Elisabeth," odkašľala si, „ako si sa cítila, keď si išla naposledy za Samom?" Prekvapila ma zmena témy. Zhlboka som sa nadýchla. „Cítila som sa previnilo, no poháňala ma láska..."

Aj keď bol koniec jari, slabý vietor ma sprevádzal po ceste. Konečne bolo primerané počasie na Vansy, v duchu som sa uškrnula, pozerajúc na tie svoje. V hlave sa mi vynorila spomienka na to, ako mi ich Samuel daroval, celý natešený, že budeme mať rovnaké. Kráčala som tmavými ulicami, ktoré osvecovali len pouličné lampy. Pozrela som na hodinky, bolo niečo pred polnocou. To by som mala akurát stihnúť, pomyslela som si. V hlave mi hral Samov hlas ako ma prosil, aby som prišla a ja som ho automaticky zamietla. Po tom rozhovore som sa nemohla už sústrediť na nič. Milovala som, keď rapoval, ešte viac keď spieval ale iba pre mňa a moje uši. Už zo začiatku som si uvedomila, že koncertová atmosféra nie je pre mňa. No teraz som sa mienila prekonať, už skoro mesiac som ho poriadne nevidela, vedela som aj to, že minimálne ďalší ho ani neuvidím. Konečne boli v našom meste a ja som sa sprosto vyhovorila na množstvo učenia. Vedela som, že zajtra bude dlho spať a potom pôjde na ďalší koncert do iného mesta. Lámalo mi to srdce ako málo s ním som. Neskutočne mi chýbal, a práve preto som sa premohla a kráčala smerom ku klubu.

Vedela som, že keby idem predkom, jednak sa tam nedostanem, lebo nemám lístok a ani by som ho nevidela. Zamierila som rovno dozadu, tam z kade chodia oni. Dúfala som, že budú von, aby som sa nemusela spoliehať, že mi jeden z nich zodvihne. Na moje nešťastie vonku sedel len nejaký párik, ktorý bol plne zahľadený do seba. Vládla tam tma, jediné svetlo pochádzalo z mesiaca, ktorý visel nad nami. Ako som prichádzala bližšie, práve to svetlo mi naskytlo lepší výhľad. Čierne Vansy na nohách mi boli až príliš známe, to tetovanie na ruke, ktorá práve držala bok inej ženy, beanie na hlave, ktorú mu práve zhodila z hlavy. Zastala som, nevládala som sa pohnúť. On sa opieral o nejaký stôl, medzi nohami mal neznáme dievča. Malo vysoké štekle a priesvitné silonky, krátku sukňu a provizórny kabát. Jeho ruky jej blúdili po chrbte a zadku. Nedokázala som prehovoriť, nedokázala som sa otočiť a odísť, oči ma začali štípať a v hrdle mi navrela nesmierna guča. Dvere dovnútra sa zrazu otvorili, senzor osvietil celú zadnú časť. Vykukol z nich Matúš, dredy mal úhľadne v cope. „Samo si-" Svetlo zjavne svietilo aj na mňa, no ja som si to neuvedomila. Samo a to dievča sa od seba konečne odtrhli a pozreli na Matúša. Matúš pozeral šokovane na mňa, vyšiel spoza dverí, asi chcel niečo povedať, no z úst mu nevyšlo nič. Samo otočil hlavu a uvidel mňa.

Rýchlo odtiahol dievča od seba. Ruky sa mu triasli, v rozpakoch si prešiel po holej hlave. Pomaly sa približoval ku mne, „Elisabeth," šepol. Chvíľu mi trvalo kým som mu porozumela. Hlas sa mu triasol, oči mu svietili ale nie tak ako obvykle. Keď sa priblížil videla som, že má obrovské zrenice. Konečne sa mi podarilo odlepiť od zeme, začala som cúvať. Neveriaco som pozerala ako sa približuje. Chcela som kričať, chcela som mu vlepiť facku a chcela som mu dať pocítiť bolesti, ktorá sa mi práve rozopínala po celom tele, no nedokázala som nič, len cúvať. Narazila som pri tom do jedného zo stolov. Načiahol sa ku mne, no ja som sa mu vyšmykla, dala som ruky hore akoby som sa bála, že mi niečo spraví, že ma zastrelí, pričom nedržal žiadnu zbraň, no srdce už dávno trafil.

Otočila som sa mu chrbtom a odišla som. Nepamätám si, či som začala utekať, až keď som zahla na ulicu, alebo už na príjazdovej ceste. Neviem, či sa za mnou rozbehol. Neviem kto za mnou kričal, či to bol Samuel alebo Matúš. Pamätám si len obraz ich dvoch a môj beh. Bežala som, akoby od toho malo záležať všetko. Nevedela som, kde bežím, no studený nočný vietor mi povolil slzy, ktoré mi zahmlili zrak.

„Ako si sa cítila ,keď si ho uvidela s inou?" hovorila to pokojne, až som jej závidela. Aj ja by som raz chcela na to spomínať bez toho, aby mnou prechádzali ihlice bolesti a moje srdce pukalo ešte na menšie kúsočky. „Bezmocná," šepla som. Hlas sa mi triasol, nechty som silne zatínala do dlaní, aby som nahnala inú bolesť ako tú psychickú. Bol to zlozvyk, ktorým som si snažila vyčistiť myseľ. „Nenávidíš ho?" pri tej otázke som sa zasekla. Chcela som. Tak veľmi som chcela cítiť hnev a nenávisť voči nemu, no nevedela som sa k tomu prinútiť. Záporne som pokrútila hlavou. „Prečo?" neviem ako sa tvárila, no jej hlas mi znel, akoby nechápala moju odpoveď. Očami som blúdila po izbe, snažiac sa zachytiť nejaký predmet, niečo, čo mi pomôže stabilizovať moju polohu. Síce som pevne sedela na pohovke, no mala som pocit akoby som padala z útesu, do tmy, nekonečnej tmy.