WALLS

T H I R T Y - F I V E

„Kto je Matúš?" jej otázka padla chvíľu potom, čo som jej to meno spomenula. Nedala mi ani nadýchnuť, nedala mi čas, aby som spracovala to, čo sa deje. Zahryzla som si do spodnej pery, kvapky sladkej krvi sa rozplynuli v mojich ústach. Kto bol Matúš? Kým je? Viem vôbec odpoveď na to? „Vždy som si myslela, že viem, kým je alebo kým bol. No teraz neviem nájsť žiadnu adekvátnu odpoveď." Myšlienkami som skúmala naše spomienky.

„Eli!" Jeho hlas už bol pre mňa ako med. Odkedy sme si všetko vysvetlili a začali sa znova baviť ako kedysi, neskutočne som si zvykla na jeho prítomnosť. Jeho hlas, ktorý sa zmenil, už nebol ako kedysi vysoký, bol hlboký no príjemný. Otočila som sa, aby som s ním nadviazala očný kontakt a zistila čo odo mňa chce. Skôr než som niečo stihla spraviť, spŕška studenej vody obarila moje horúce telo. Doteraz sme len tak ležali na lehátkach a opaľovali sa. Dalibor so Samom sa mali pridať ale niečo ich zdržalo, no nám dvom to neprekážalo. Spomienky na to, ako som kedysi na ich záhrade bola denno-denne ma stále pichali v srdci, no už príjemne. Nič sa na ich záhrade nezmenilo, čo ma milo prekvapilo. Na vysokom strome stále bol domček, ktorý postavil jeho otec, a v ktorom sme strávili nejeden deň, či dokonca noc, ak sme tam náhodou uprostred rozhovoru zaspali.

Všetok tento kľud narušilo Matúšove nepokojné ja, ktoré sa od trinástich rokov teda veľmi neupokojilo. Slnko bolo vysoko na oblohe a teplota bola až príliš vysoká, no to nám nezabránilo v tom, aby sme sedeli na jeho záhrade a vychutnávali si spoločnosť toho druhého. Ako obvykle nevydržal sedieť na jednom mieste veľmi dlho a skôr než som si to stihla všimnúť, s hadicou v ruke ma celú ostriekal studenou vodou. Môj krik sa ozýval hádam na celú ulicu spolu so smiechom. Snažila som sa mu hadicu zobrať, čo sa mi síce nepodarilo no zopár kvapiek spadlo aj na jeho nahú pokožku.

„Občas si myslíme, že ľudí poznáme len preto, že sme ich videli vyrastať a trávili s nimi veľa času, no nakoniec v ten najviac neočakávaný moment sa ukáže, že to tak vôbec nie je." Premiestnila som zrak na psychologičku sediacu oproti mne. Nehýbala sa, skúmala moje telo a moju reakciu. Pri tej spomienke sa mi do očí nahrnuli slzy, no podarilo sa mi ich zahnať. Nenávidela som tieto chvíle, kedy som sa cítila ako nahá.

„Kvôli jednej chybe nemôžeš človeka odsúdiť na smrť." Nečakala som jej slová, no udreli ma silnejšie ako očakávaný úder od boxera. Zhlboka som sa nadýchla. „Samuela si stále zastávaš, no on bol ten, čo ti ublížil. Spravil niečo Matúš? Je za niečo zodpovedný?" rozprávala ticho. Nenávidela som ako maličkosť, ako hlasitosť hlasu, si dokážem hneď spojiť so Samom. „Samo bol môj frajer, či chceme alebo nie, očakáva sa, že vo vzťahu môže človek podviesť, byť neverný... Nebolí to o nič menej keby sa na to pripravíme, ale s tým ideme do vzťahu, že sa to môže stať jedného dňa. Matúš bol môj najlepší kamarát. A áno je zodpovedný." Hlas sa mi zlomil. Spomienka na tú noc ma vždy neskutočne bolelo. „Zodpovedný, že sa len nečinne prizeral."

Doteraz som si ani neuvedomila, že toto beriem ako príčinu toho, prečo mi v žilách koluje nenávisť voči nemu. „Je také ľahké nenávidieť ho, možno preto, že som ho raz už nenávidela, na krátko ale nenávidela. Prečo nemôžem tak nenávidieť aj Sama?" hlas sa mi triasol, nechcela som sa zosypať, no v hlase mi kolovala prosba. Prosila som ju o odpoveď o návod ako ho znenávidieť. „Všetko by bolo ľahšie keby ho dokážem nenávidieť." „Niektorých ľudí nenávidieť nedokážeme, nie preto, že by si to nezaslúžili. Ale preto, že ich milujeme. Láska a nenávisť majú tenkú hranicu, no nemôžeme mať oboje. Nemôžeme človeka aj milovať aj nenávidieť, to sa nedá. Ty ho stále miluješ a myslím si, že istým spôsobom ho budeš milovať už navždy. Bola to tvoja prvá veľká láska. Bol to niekto, kto ťa zlepil dokopy jedným dotykom, zatiaľ, čo ty si sa o to snažila roky a sama. Nechcela si nikomu dať možnosť zlomiť ťa znova, no lásku si nevyberáš Elisabeth. Je to mágia, niečo medzi svetom našim a tým ďalším ani ja ako psychologička si netrúfam povedať, čo láska je. V škole nás to učia, učia nás ako naše telo reaguje, no neučia nás kde láska vzniká, ako je možné, že dokážeme niekoho milovať a ani to, kedy je dobré človeka milovať a dať sa mu celá. To nie je zlé Elisabeth, že si sa zamilovala. Že si dovolila niekomu, aby ti pomohol vybudovať to, čo bolo zbúrané. A nie je zlé ani to, že ho budeš ľúbiť navždy, to znamená, že si rovnaká ako všetci ostatní. Áno, prihodilo sa ti viac nepekných situácií ako väčšine ľudí ale to ťa robí len silnejšou. Nie si taká zlomená ako si myslíš, že si. Fakt, že dokážeš o tom rozprávať hovorí sám o sebe. Láska ťa scelí Elisabeth, tak ako to spravila naposledy. Život nie je len o pekných veciach, ani o tých škaredých. Nemôžeš žiť v neutrály, aj keď viem, že to je to, po čom tajne túžiš. Musíš žiť, zaľúbiť sa znova, dať zopár ďalších šancí zlým ľuďom, potknúť sa a znova vzlietnuť ku oblakom. Lebo tam patríš, Elisabeth. Nikdy na to nezabudni a nestotožňuj sa s ničím ani nikým nižšie."