WALLS

T W E N T Y - E I G H T

„Lizzy, máš návštevu," ozvalo sa zdola. Nechápavo som sa postavila z postele a skôr než som stihla vyjsť z izby, pred dverami stála známa postava. „Matúš," nechápavo som naňho pozrela. Bol to posledný človek, ktorého som čakala v mojom dome, hlavne po mojich jasných slovách, nech sa tu už neopováži klopať nikdy viac. Otvorila som dvere dokorán a nechala ho vojsť dnu. Rovno sa usadil na parapetu, zatiaľ čo ja som si usadila na svoje pôvodné miesto na posteli. „Z tadeto ma sleduješ?" uškrnul sa. „Jasné Matúš, nič iné nemám na práci." Pretočila som očami, čakajúc, čo z neho vyjde. „Okrem toho väčšinu času, ste stále u teba." Nastala chvíľa ticha. Netrpezlivo som si premeriavala jeho osobu. Jednu nohu mal na parapete, druhá mu visela dole. Keďže bol približne rovnako vysoký ako ja, nedočiahol na zem a tak ňou bezmyšlienkovite kýval. Čierne tričko sa mu vysunulo vyššie a spod neho mu trčali boxerky, keďže nohavice nosil pod zadkom. Dredy mal stiahnuté do copu, ktorý mu končil v polke hlavy, páčilo sa mi to takto viac, ako keď mu divo lietali na hlave.

„Myslela si to vážne? Čo si povedala u Daliba?" odvrátil zrak z ulice a prvýkrát na mňa pozrel. „To, že som bol dobrý na tom pódiu, že to celé bolo dobré?" v hlase som mu počula strach, akoby nevedel čo čakať. Pokrčila som plecami, „Áno, ak si nepamätáš, vždy som vedela, že raz budeš slávny. To, že sa nebavíme, neznamená, že tomu stále neverím." Povedala som po pravde. „Prepáč, že som ťa odstrihol z môjho života," začal úprimne. „Mali sme trinásť Matúš," prerušila som ho. „Aj tak to nebolo odo mňa fér, neviem ani prečo som to spravil." „Mal si iné priority ako sa kamarátiť s dievčaťom." Prehodila som. To bolo to, čomu som verila. „Prečo si si nikdy nespravila nových kamarátov?" Na tvári som mu videla šok, akoby sa sám zľakol toho čo práve vyslovil. Ostala chvíľa ticha, nehnevala som sa na jeho slová. „Keď to v škole konečne utíchlo a ľudia si už zo mňa nerobili srandu, odišla mi mama. Vtedy človek veľmi nemá náladu robiť si nových kamarátov." Matúšove oči ma pozorne skenovali. Prikývol. Nastalo ticho, odvrátil zrak znova na ulicu, zatiaľ čo ja som nerozumela celej tejto situácií. Čo tu robí? Prečo sa rozprávame ako starí známy?

            „Vieš, prečo odišla?" prerušil ticho. Hlas mal slabý, oči upieral znova na mňa. Uhla som jeho pohľadu. Záporne som pokrútila hlavou. „Vieš, kde je?" nasledovala ďalšia otázka, na ktorú som zas len pokrútila hlavou. „Ako ste dačo také zvládli? Tvoj otec, ty a Helen." Hlas mal síce neutrálny, no na malý okamih som v jeho očiach zastihla ľútosť a bolesť. Zamyslela som sa. „Otec ma jedného dňa zavolal a povedal, že mama sa už nevráti, že odišla. Vtedy som mu neverila," očami som sa sústredila na jeden predmet, aby sa mi do nich netlačili slzy, „no keď sa neukázala dni, týždne pochopila som. Vtedy som sa uzavrela. Sama som sa snažila vyrovnať s tým, vedela som, že je to na otca veľa, posledné čo potreboval bolo, aby som mu po nociach plakala. No po pravde, neviem ako to otec zvláda. Tým, že som sa od neho dištancovala, nezaujímala som sa o jeho pocity." Odmlčala som sa, uvedomujúc si ako zbabelo som sa zachovala. „Helen nemala ani rok, mamu si doteraz nepamätá." Skončila som svoj príbeh. V duchu som si zatlieskala, že som neplakala. „Otec spravil aj robí najlepšiu prácu, dokázal nám a stále nám dáva najavo, že tu nikto nechýba." Zamyslela som. „Viem, že to vyznie zle, ale v tomto dome vôbec necítiť maminu neprítomnosť. Akoby tu ani nikdy nebola. Nezmenilo sa nič, všetko je také isté, každá naša tradícia ostala. Zo začiatku to bolo divné, no teraz, 5 rokov po tom, nemám pocit, že tu nejaký človek chýba, chápeš?" očami som prešla do tých jeho. Prikývol.

            Vonku sa pomaly zotmelo. „Strašne ma mrzí, že som tu pre teba nebol," hlesol. Hlas sa mu trochu triasol. „Nevedel si, že odišla." Protirečila som mu. „Mohol som si to všimnúť." „Mohol," prikývla som, „možno by som bola úplne iný človek, keby si tu pre mňa bol, ale to už nezistíme." Pokrčila som plecami a venovala mu úsmev. „Ale môžem tu byť, pre teba v budúcnosti. Chcem tu pre teba byť, nemôžeme proste vymazať všetko a začať od začiatku? S čistým štítom?" V hlase mu tancovala nádej. Záporne som pokrútila hlavou. „Prepáč Matúš, ale nemyslím si, že dokážem vymazať všetko čo sa stalo." Plecia mu ovisli, akonáhle si uvedomil význam mojich slov. „To neznamená, že nemôžeme začať na našom počarbanom štíte, pomaly a písať nový začiatok." Prehodila som, sledujúc ako sa mu na tvári vyčaroval úsmev.