Vzduch naberal na ostrosti. Posledné dni, ktoré sa niesli ešte v znamení leta, sa úplne vyparili a noci sa premenili na ostré cencúle, ktoré sa zapichávali do pokožky. Cesta domov, bola vždy moja obľúbená časť, lebo ma Samo nesledoval. Jeho oči blúdili naokolo, snažil sa všimnúť každý jeden pohyb v kríkoch, zamyslene sa strácal vo svojom svete, nevediac, že to všetko vidím. Páčilo sa mi, že ticho medzi nami bolo príjemné, bezpečné. Táto cesta bola však iná. Jeho oči častejšie zablúdili ku mne, akoby kontroloval on mňa. Na tvári sa mu zjavil úsmev, keď sa naše pohľady spojili. Zahryzla som si do spodnej pery. „Prečo si na tej párty nebol dnu?" vyhŕkla som bez premýšľania. Otázka ho trochu zaskočila, no nedal to na sebe poznať. Mala som pocit, akoby čakal kedy začnem vyzvedať aj ja. Nastalo ostré ticho. Zaťal sánku, čím zdôraznil ešte viac jej ostrosť. „Predtým ako som sa začal tento rok baviť s Daliborom a so Zajacom," začal potichu, hlas mu strácal na intenzite, „som mal inú skupinku kamarátov. Boli sme takí bežní výtržníci, ktorí chceli všetko pokaziť a odskúšať." Uškrnul sa. „Takým spôsobom sme sa dostali aj k drogám, fajčeniu a pitiu. Je ťažké uvedomiť si hranicu, keď s niečím takým začneš," odmlčal sa nachvíľu, slabo som prikývla. „Jeden z nich, to nedokázal vôbec. Išli sme na párty a prehnal to, veľa pokombinoval a popil." Hlas sa mu triasol a oči sa mu leskli viac ako obvykle. V hrdle mi navrela guča, cez ktorú som nemohla rozprávať, nevedela som ani čo povedať. Čakala som na najhorší možný koniec, z ktorého mi naskakovali zimomriavky. Keď následne otvoril ústa a prehovoril, slza sa mu pomaly skotúľala po líci. „Nešiel som na pohreb, lebo som mal pocit, že je to celé moja vina. Nevydržal by som pohľady tých ľudí. Ja som bol jeden z tých, ktorý chceli prestať, ten čo to mal najviac pod kontrolou, ak je to vôbec možné pod kontrolou mať, no nepomohol som im." Hlas mal slabý, až som mala problém mu rozumieť. Obarila ma neskutočná bolesť a v ten moment som si nepriala nič iné, len zobrať tú bolesť, čo ho obklopovala na seba. Vystrela som ruku a ani neviem ako, jeho ruka sa ocitla v mojej. Pevne som mu ju stlačila, cítila som ako mu pulzuje krv v žilách, ako sa mu jemne trasie telo.
Zastali sme. Pristúpila som o krok bližšie. „Nie si zodpovední za rozhodnutie a činy iných ľudí, Samuel." Šepla som a prstom na voľnej ruke som mu jemne zotrela slzu, ktorá si robila cestičku k jeho krku. Boli sme pri sebe blízko, aj vzduch mal problém medzi nami prúdiť, preplietol si so mnou prsty a zhlboka vydýchol. Čelom sa oprel o to moje, zavrel oči a úsmev sa mu vyrysoval na perách. „Ďakujem." Šepol. Jeho hlas nemal žiadnu hlasitosť, no ja som ho počula. Cítila som jeho dych, ktorý bol pokojný a miešal sa s mojím. Voľnou rukou našiel moju a preplietol si prsty aj s ňou. Teplo jeho tela sálalo ku mne a ja som sa cítila bezpečne, prvýkrát po strašne dlhej dobe. Stáli sme uprostred ničoho, len my dvaja v zajatí tmy, naše prerývane dychy a srdce, ktoré mi v daný moment chcelo vyskočiť z tela. Všetko zrazu bolo tak, ako malo byť.
YOU ARE READING
WALLS
Fanfiction„O čom premýšľaš Elisabeth?" skúmavo sa na mňa pozrela. „Premýšľam o tom, ako by som tu všetko najradšej rozbila." Odpovedala som úprimne. Nemyslela som si však, že mi uverí. „Prečo? Prečo chceš všetko rozbiť?" Rozmýšľala som nad jej otázkou. Mám...
