WALLS

E I G H T

            Sú dni, ktoré prejdú ľahko, kedy moja hlava ani nepomyslí na člena rodiny, ktorý to vzdal pred pár rokmi. No sú dni ako dnes, kedy je to presne výročie, od kedy nás opustila. Hlavu mám plnú myšlienok, ktoré si veľmi ťažko snažím upratať, no žiadny úspech nie je na dosah. Doma je pochmúrna nálada, alebo to vnímam tak len ja. Otec sa to snaží zakryť, no je viac než jasné, že aj on si uvedomuje, čo za deň dnes je. Čo sa týka mojej sestry, je až príliš malá na to aby si to uvedomila.

    Obliekla som si na seba niekoľko vrstiev oblečenia, pripravená stráviť všetok čas môjho dňa von, na vyhliadke, kde som tajne dúfala, že budem sama. To bolo jediné, čo mi v takéto chvíle, kedy svet prestal dávať význam, malo šancu pomôcť. Vyšla som z domu, ostrý vietor sa oprel do mojej osoby, pri pohľade na verandu, sa mi v hlave zjavilo milión spomienok, ako sme s mamou strávili celé dni tu. Potlačila som slzy, ktoré sa mi hrnuli do tváre a prešla na chodník. Dnes nebudem plakať, hovorila som si. Nestojí mi za to niekto, kto len tak odišiel.

      „Elli," ozval sa posmešný tón, známeho hlasu. Prevrátila som očami, keď sa zjavil predo mnou a blokoval mi cestu. Snažila som sa okolo neho prejsť, bez akejkoľvek emócie, či odpovedi, tváriac sa, že ho ani nevidím. „Elli," začal znova, no akonáhle jeho ruka dopadla na moju, snažiac sa ma zastaviť, silno som ju striasla. Všetok smútok sa zrazu premenil na hnev. „Čo odo mňa chceš Zajac?!" skríkla som, v duchu som si zanadávala, nie je najlepšie robiť cirkus pred svojím domom. Môj tón hlasu ho prekvapil a na malú chvíľu som videla v jeho očiach bolesť, akoby som ho tým zranila. V duchu som sa potľapkala, zaslúži si to, zaslúži si cítiť bolesť ako cítim ja. „Niekto vstal ľavou nohou," začal, no jeho vtipy, ktorými sa snažil všetko zamaskovať, ma už prestali baviť. „Daj mi pokoj, Matúš. Staraj sa o seba, a o to ako si vstal ty a mne daj svätí pokoj!" môj hlas nebol hlasný, skôr vyčerpaný ale ostrý. „Vidíš tie domy?" priblížila som sa k nemu o krok bližšie, priamo mu hľadiac do očí, moja ruka sa vystrela a ukázala na jeho dom a vzápätí na môj. „Sú to dva oddelené domy, ty sa staraj o ten svoj a čo sa deje tam. Vidíš tam nejaký most? Sú spojené?" nachvíľu som sa odmlčala, cítiac, že sa mi do očí tlačia slzy. „Niekedy boli, spojené pomyselným mostom, naším kamarátstvom." Vydralo sa zrazu zo mňa. Hneď som to oľutovala. Na jeho tvári sa značilo jedno prekvapenie väčšie ako druhé. „No ty si sa ho vzdal, tak sa nesnaž o čokoľvek toto má byť!" hlas sa mi začal v strede triasť, tak som zvýšila jeho hlasitosť. Koniec svojho prejavu som zakončila mimickými gestami mojich rúk, poukazujúc naňho. „Čo?" vydralo sa z neho. „Ako to myslíš, že som sa ho vzdal?" nabral slová. Neveriaco som pokrútila hlavou, otočila sa a pokračovala v ceste. „Elli!" jeho kroky sa približovali. „Nevolaj ma tak!" skríkla som už plná nervov. „Veď to je tvoja obľúbená prezývka." Nechápavo na mňa pozrel. „Bola Matúš, kedysi dávno, život sa mení." Hlas ma prestal poslúchať a pomaly sa stišoval. „Máš niečo so Samom?" vydralo sa z neho. Zastala som ako obarená vriacou vodou. „Čo?!" nechápavo som naňho pozrela. „Včera sa na teba vypytoval, tak mi napadlo," okamžite som ho prerušila. „Tak ti napadlo, že Elli otvorí nohy každému. Aké nečakané." Môj pohár trpezlivosti už pretekal a ja som nemala síl na to ovládať sa. „Staraj sa o seba Zajac." „Starám sa o svojich kamarátov!" protirečil. „Tým som bola dakedy aj ja!" krokmi som sa k nemu približovala. „Ale teraz som len nejaká suseda, ktorá je zjavne štetka prvej triedy, že?!" znechutene som naňho pozrela. „Tak som to nemyslel," jeho krik sa ozval už len z diaľky. Najprv sa ma snažil dobehnúť, no vedela som, že sa ho inak nezbavím ako behom. Ak niečo Matúš Zajac nenávidel, bol to práve beh a že ho ľudia uvidia behať. Tak som nechala svoje telo oprieť sa do vetra a nabrala na rýchlosti, pričom mi jedna slza stekala za druhou po rozhorčenej tvári.