WALLS

N I N E

            Bežala som, až kým ma kyslík neštípal v hrdle a v pľúcach. Neviem koľko prešlo odkedy som sa rozbehla, no nevedela som prestať. Ocitla som sa pod vyhliadkou, už len jeden ľahký kopec a som tam. Sadla som si na lavičku pri ceste, ktorá bola v celku opustená ako každé dni. Srdce mi bilo ako divé a dýchala som prerývane. Slzy mi stále tiekli po tvári, no už som ani nevedela, či to bolo kvôli Zajacovi alebo mame, či obom. Celá tá konverzácia mi prišla ako jeden veľký fľak, ktorý sa rozmazal. Zanadávala som, že som sa nechala takto vyprovokovať a všetko povedala nahlas. No možno mi bude teraz lepšie. Možno mi už naozaj dá pokoj a ja sa budem môcť pohnúť ďalej. Sama. Svoje telo som položila na studené, drevené dosky lavičky a oči upriamila na modrú oblohu s bielymi oblakmi. Periférne som videla aj farebné listy stromov naokolo, ktoré už začali umierať.

„Elisabeth?" slabý hlas ma vytrhol z hodinového rozmýšľania. Mala som pocit, že prešlo pár minút, no slnko na oblohe sa značne posunulo, čo bol jediný pohyb v okolí, až doteraz. Prevrátila som očami, akonáhle som zaradila hlas k tvári. „Nechápem, prečo človek nemôže mať nikde kľud," povedala som skôr pre seba ako preňho, dúfajúc, že to nebude počuť. „Neviem o tom, že by som sa predstavila Elisabeth." Môj ostrý hlas by mohol rezať ľadovce. „Na čo sa človek pýta na meno, keď aj tak ma všetci voláte inak?" Nevedela som čo robím, no vedela som, že som už unavená. Unavená z toho ako ma kto volá, z toho ako mi všetci len ubližujú a opúšťajú ma.

Samove oči vyžarovali neistotu. Akoby nevedel, čo povedať, ako reagovať. Akoby sa díval na psychicky zrúteného človeka. Presne to som aj bola. „Elisabeth, je krajšie ako Lizzy." Jeho slová a hlas bol jemný, akoby sa bál, že keď povie niečo zlé, zosypem sa. „Teda, aspoň podľa mňa." Snažil sa o úsmev. Naoko som sa usmiala aj ja, postavila som sa z lavičky prešla k nemu a zľahka ho potľapkala po pleci. „Ďakujem Samo, za názor, ktorý nikoho nezaujíma." S tými slovami som sa vybrala práve tam, z kade on práve prišiel. „Och," otočila som sa, spomínajúc na Matúšove slová. „Nabudúce by si sa možno mohol spýtať osoby priamo na otázky, ktoré sa týkajú jej, nie niekoho, kto si hneď domýšľa a vyhotovuje svoje závery." „Ťažko je sa pýtať niekoho, kto mi nepovie pravdu." Odvetil hneď vzápätí. „Nepoznáš ma, tak sa tu nehraj na nejakého psychológa. Neklamala som ti ani raz." Osopila som sa naňho. Stále nás delilo pár krokov, no naše hlasy ostali pokojné. „Z kade poznáš Matúša?" zopakoval otázku, ktorú sa pýtal už niekoľkokrát, očami skúmajúc moje telo. „Z videnia, povedala som ti." Pokrčila som plecami. „Z videnia hej? Vieš, ťažko mi je uveriť, že byť s niekým sused toľké roky, by vás neskamarátilo a súdiac podľa vašich rozhovorov, to nie je len okoloidúci." Pristúpil ku mne bližšie. Jeho oči spočívali na mne, jeho pohľad bol okúzľujúci a dôverný. Urobil ešte jeden krok ku mne. Do nosa mi narazila jeho vôňa, oči som upiera naňho. „Tak čo tajíš?" šepol. Bol tak blízko, že som videla ako sa mu zatáčajú mihalnice, ich dĺžku som v duchu závidela. Jeho dych sa miešal s mojim a pod jeho prenikavým pohľadom sa mi rozbúchalo srdce.

V tom ako závan studeného vetra som sa zhlboka nadýchla, otočila sa a odkráčala preč.