WALLS

T H I R T Y - F O U R

            „Prečo ho nenávidíš, Elisabeth? Veď ti ublížil." Premohol ma pocit, že tentokrát sa pýta z vlastného záujmu, akoby hľadala odpoveď možno na vlastné trápenie, ktoré nedávala najavo. Zamyslene som hľadela von oknom. Slzy mi pomaly tiekli po lícach. „Spomienky." Hlas som mala jemný. „Za rok a pol si človek vytvorí veľa spomienok. Možno práve tie sú mojou záhubou, hocikedy sa len tak vynoria v mojej mysli a začnú sa prehrávať. Bolí to, aj keď sú šťastné." Zasekla som sa. „Vlastne tie bolia jediné. Lebo je to spomienka na niečo, čo už nemám. Nemám pri sebe človeka, ktorého úsmev mi podlamoval kolená, ktorý nech akokoľvek som bola smutná alebo nesvoja, stačil jeho dotyk a navrátil mi pôdu pod nohami." Sypala som zo seba myšlienky, nefiltrovala som ich. Nechala som im voľný priebeh. „Chýba mi. Chýba mi mať oporu vedľa seba." Preniesla som pohľad z okna a okoloidúcich na ňu. Naše oči sa stretli, na malú chvíľu som v nich zachytila pochopenie. „Nedokážem ho nenávidieť preto, lebo ho stále milujem. Lebo viem, že nebol pri zmysloch, keď to urobil." „To nie je ospravedlnenie." Prerušila ma. „Viem," prikývla som, „ani ho neospravedlňujem. Aj keď viem, že mi ublížiť nechcel, že to nespravil naschvál, a že nebol sám sebou, nedokážem mu odpustiť." Povedala som nakoniec. „Nedokážem sa mu pozrieť do očí... Vypočuť ho..." Hlas sa mi zlomil. Pred očami som mala všetky tie dni, ktoré sa premenili na nočné mory. Dni, kedy som nebola schopná sa postaviť z postele a jediné čo som počula, boli jeho výkriky, a búchanie na vchodové dvere. Zúfalosť v jeho hlase by som dokázala krájať. Rovnako lásku, ktorá aj cez múry prenikala priamo ku mne. Chcela som sa postaviť, chcela som ísť za ním a odpustiť mu, no nevedela som to. Moja povaha totižto nebola na to stavaná. Nikdy som nevedela odpustiť, ak sa to náhodou stalo, trvalo to roky.

Moje myšlienky zrazu prerušil psychologičkin hlas. „Ako by si opísala váš vzťah? Jeho stabilitu?" Zamyslela som sa nad jej slovami. „Keď som bola s ním, cítila som sa akoby som stála na útese. V žilách mi prúdil adrenalín a srdce mi bilo ako splašené. No vedela som, že aj keby spadnem, on ma zachytí." „Myslíš si, že keď vzťah opíšeš ako to, že stojíš na útese a čakáš, kedy spadneš, je to v poriadku?" Chvíľu ostalo medzi nami ticho. Očami som blúdila po miestnosti, no nič som nevnímala. „Myslím si, že pokiaľ sa tak človek s niekým necíti, do vzťahu by ani ísť nemal." Ani som si neuvedomila, že som tie slová vyslovila nahlas. „O čo tu ide?" spýtala som sa po pravde. Najprv som do tohto vkladala všetku svoju nádej na nový začiatok, na to, že ma to nejako zázračne zlepí dokopy. Dni však plynuli a ja som nepociťovala žiadny pokrok. „Čo sa snažíme dosiahnuť? Kde tieto otázky vedú?"

„Nie si prvá ani posledná, čo sa s niekým rozišla... snažíme sa však nájsť koreň úrazu, to, čo ti spôsobilo to, že takto zmýšľaš. To, čo ťa zlomilo." Jej slová boli presné a hrubé. Ich váha ma zlomila ešte väčšmi a porazene som odpovedala: „Tak potom sa sústreďujeme na zlú časť môjho života. Prvý človek, ktorý ma zlomil bol Matúš."

Občas sa ocitnem v situácií, že rozprávam ani si to neuvedomujem. Toto bol jeden z tých prípadov, kedy mi slová uleteli z úst ani som si toho nebola vedomá. Akoby si moja myseľ povedala, že to chce dať von, už to nechce dusiť. Skôr než tomu zabránim, ujdú mi. Dávala som si pozor, na to, čo jej hovorím, aj keď mi veci občas ušli z úst, nebolo to nič podstatné. No v duchu som bola vždy rada, keď jej otázka nesmerovala na meno Matúš. Vedela som, že z časti to je preto, že otec nevedel, že som sa s Matúšom nebavila. Nevedel o tom, čo som si vnútri prežila. Moje bitky, ktoré som denno-denne bojovala, snažiac sa ich vyhrať bez toho, aby som to dala najavo. Vedela som, že keď ma sem priviedol, rozprával sa s ňou. Povedal jej o matke, o Samovi. Preto sa na nich pýtala, preto všetko smerovalo k nim. Trochu ma zabolelo, že si nevšimol to, že som s ním kamarátka roky nebola. Vedela som, že to bola moja chyba, veľakrát som klamala, že s ním idem von, aby nemal zbytočné otázky. No žiadne dieťa si neželá nič viac, ako to, aby rodičia vedeli o tom, kedy sú smutní a kedy šťastní, bez toho, aby to museli povedať nahlas. Asi je to o čosi zložitejšie, keď vám odíde aj matka a váš otec ostane na všetko sám. No uvedomila som si, že možno všetka chyba bola na mojej strane, že som nič nepovedala na rovinu, že som sa s otcom neporozprávala o mojich bitkách, že som mu nedala šancu, aby ich bojoval spolu so mnou.