WALLS

F I V E

            „Nechápem prečo si ma sem vytiahla," nahnevane a podráždene som zopakovala tú istú vetu už niekoľkýkrát tento večer. „Pretože mi tvoj otec skoro zaplatil aby som ťa sem vytiahla." Odpovedala hravo Vanessa. Bola to asi jediná osoba s ktorou som sa bavila mimo rodiny. Všetko som mala premyslené, pokiaľ sa ona nezjavila pred mojim domom a nezazvonila, a môj otec natešene nevyužil situáciu. Nechápala som ani to, na čo vlastne prišla. Aj keď som občas mala pocit, že by sme mohli byť veľmi dobré kamarátky, vždy som sa zahriakla a snažila sa ju od seba odhnať. No Vanessa bola vytrvalá a hlavne tvrdohlavá. Bola dievča, ktoré vždy dostalo to čo chcelo. Doteraz nechápem ako sme sa vôbec začali baviť a nie to, že sa z nás stali kamarátky. Aj keď som mala zopár slabých chvíľ, kedy som jej chcela všetko povedať, nikdy som to nespravila. V podstate nevie nič podstatné o mojom živote, no asi sa jej páči, že má o človeka viac, ktorému sa môže zdôverovať ona. To bol ďalší dôvod, prečo som sa jej často vyhýbala, je až príliš zhovorčivá a rada sa sťažuje. „Nie je to jedno? Už sme tu, dobrá párty nikdy nikomu nezaškodí a počula som, že Dalibor má veľmi dobrú kolekciu alkoholu, určite sa nudiť nebudeme." Uškrnula sa, prehodila tmavými vlasmi a ladne vykročila do obrovského domu. V každom okne sa svietilo a hudbu bolo počuť až na ulicu, čo značilo buď to, že každú chvíľu prídu policajti, alebo to, že susedia sú pri Daliborovi zvyknutí. V duchu som si priala aby sa stala prvá možnosť a otec by po mňa musel prísť na policajnú stanicu, aspoň by sa ponaučil a nikde ma už neposielal.

        Vnútri to nevyzeralo o nič odlišne. Všade po stoloch boli fľaše s alkoholom rôzneho druhu, vo vzduchu sa vznášal ťažký smrad marihuany a dym z cigariet. Plastové poháre boli hádam na každom rohu, nechýbalo ani občerstvenie typu pizza či čipsy. Bolo ťažké sa tu cítiť čo i len kúsok príjemne, keďže tu bolo milión ľudí. Na každom rohu sa niekto oblizoval, v zákutiach domu určite niekto práve aj sexoval a cez hlasnú hudbu, človek nemal šancu niečo počuť. Vanessa sa samozrejme vytratila, len čo sme prešli prah domu a ja som ostala sama. Nebolo to až také nápadné, keďže ľudia už boli v inom stave. Zobrala som si teda jeden plastový pohár a načapovala kúsok piva s myšlienkou, že po polhodine sa vyparím a pôjdem domov.

„Dobre moje oči vidia?" ozvalo sa zrazu pri mojom uchu, aj keď daný človek kričal, ledva som mu rozumela. Otočila som sa, keď predo mnou stála známa hlava s dredmi. „Moje určite áno. Kde by si ty chýbal." Odvrkla som dosť hlasno aby ma počul. „Ale no tak Elli, nebuď ku mne stále taká hnusná," prehodil, „poď sa zabaviť s nami." Na tvári sa mu vyčaril úsmev, keď predo mnou zamával akýmsi vrecúškom. „Je ťažké nebyť na niekoho hnusná, keď si to jeho tvár priam pýta." Na oko som sa usmiala a otočila mu chrbtom. Myšlienku, že by som sa skryla niekde v pokojnej miestnosti a prečkala pár hodín, som hneď zamietla s tým, že keď som sa pozrela na akékoľvek dvere buď sa rázne práve otvorili alebo boli zavreté. Hudba bola až príliš hlasná a moje uši to už nezvládali. V dave som sa snažila nájsť Vanessu, no jej tmavé vlasy som nikde nevidela. Na schodoch som zavadila o pohľad Matúša, ktorý práve balil nejakú neznámu dievčinu a Dalibor si práve niekoho viedol do izby.

Neprešla ani polhodina, no bolo mi jasné, že tu už nevydržím. Odložila som prázdny pohár a vybrala sa k dverám. Nedeje sa tu nič, o čo by som prišla, no s tou myšlienkou som sem aj išla, čiže to bola čistá strata času.