WALLS

F O U R T E E N

„Ako sa cítiš Elisabeth?" Tie slová mi už naozaj liezli na nervy. Nebolo človeka, ktorý sa ma to nespýtal. Je divné, keď zrazu o teba všetci javia záujem. Posledné čo som však chcela robiť, bolo rozprávať sa o tom, ako sa cítim. O tom, čo sa deje v mojej hlave, keďže som tomu sama väčšinu času nerozumela. Nechcela som rozprávať, nechcela som odpovedať na otázky otcovi, ktorý sa v poslednej dobe len strachoval, nechcela som počúvať vyklopkávanie Matúša na naše vchodové dvere, nechcela som ignorovať správy a telefonáty od Samuela, ktorý sa nepretržite snažil. Chcela som len pokoj. Chcela som kľud a ticho.

Ticho tu aj bolo, pokiaľ ho neprerušila pani predo mnou a nezasypala ma otázkami. Tak ako dni predtým ani teraz som nemala v pláne jej niečo povedať. Na čo? Ako mi pomôže človek, ktorý vôbec nevie o čo ide, ktorý si tým neprešiel. Zhlboka som sa nadýchla a zadívala na neznámy objekt v bielej izbe. To mi pomáhalo aby som sa nerozplakala, aj keď aj niečo také, ako vyslovenie mena ‚Elisabeth', mi dávalo dostatok námahy, aby som nespustila vodopád sĺz. „Elisabeth," tok mojich myšlienok prerušil jej, už známy hlas, „myslím, že by si mala ísť domov." Povedala nakoniec. Jej hlas bol skleslý, akoby práve zlyhala. Nechápavo som na ňu pozrela. „Ešte neprešla hodina." Môj hlas bol chrapľavý, keďže som poriadne neprehovorila už niekoľko dní. „Je zbytočné aby mi platil tvoj otec," jej slová som náhle prerušila, „Keď mi niet pomoci?" Záporne pokrútila hlavou. „Nie, Elisabeth," smutne si vzdychla, „nemôžem pomôcť niekomu, kto o moju pomoc nestojí." Povedala nakoniec, no v jej hlase bolo počuť zlomenie, akoby sa snažila a už nevedela ako ďalej. Prikývla som, chcela som niečo povedať, nechcela som ísť domov a vidieť sklamanie na otcovej tvári, Helen ako sa na mňa smutne díva. Chcela som byť šťastná... aj keď si už ani nepamätám kedy to naposledy bolo.

„Opustil ma ďalší človek, na ktorom mi záležalo." Šepla som nakoniec. „A neskutočne to bolí." Privrela som oči, jedna slza sa vydrala na povrch a robila si cestičku dolu tvárou. „Viem, že srdce sa nedá fyzicky zlomiť," hlas sa mi triasol, „ale to moje bolí..." hlas sa mi zlomil a slzy mi tiekli jedna po druhej po tvári. Snažila som sa nevnímať ten tlak v hrudi, no nemohla som si pomôcť. Cítila som sa, akoby mi srdce traja ľudia ťahali. Každý do inej strany. A pomaly pukalo a trhalo sa na márne kúsky.