Dark Truth

3. Časť

Vedela som, že stojí priamo za mnou. Všetko čo som práve cítila bola bolesť, hnev a smútok. Neprehovorila som, načo? Bral by ma niekto v tomto svete vôbec vážne?

"Hovorí s tebou tvoj Lord." No a čo? Malo význam sa s ním vôbec rozprávať?

---------------------------------------------------------

Stál som za ňou a čakal, kým sa otočí. Nespravila to. Celý večer pri stole bola ticho a jedla sa vôbec ani nedotkla. Nevraviac o tom, že musela byť určite hladná, pretože naposledy jedla, keď odišla z dovolenky. Celú večeru som však cítil jej bolesť, ktorú v sebe mala. Síce to nedala na javo, no ja som Lord a dokážem zistiť všetko, čo si zaumienim. Viem dokonca aj to, že ju to ranilo. Preto som to spravil rýchlo, aby príliš dlho netrpela. Musel som, nemal som na výber. Na romantické chvíľky bude ešte veľa času, no tento krát som musel postupovať rýchlo. Musím ostatným Lordom ukázať, že čo je moje na to nemôžu siahnuť.

Vedel som aj však, že týmto som to pokazil, no nemal som na výber. Malá nádej však vo mne bola, že mi to možno časom odpustí, no keď sa otočila a pozrela do mojich očí moje srdce sa zrejme zlomilo na milión malých kúskov. Jej ubolený pohľad mi vypálil dieru až rovno do srdca, ktoré je už aj tak dosť temné, no ňou akoby obživlo a začalo znova žiť. Bez ďalších slov sa otočila späť a kráčala ďalej. Ja si jedného dňa získam tvoje srdce, uvidíš....

---------------------------------------------------------

Kráčala som ďalej a už sa neobzrela. Nemala som už síl. Moja rana bola hlboká a čerstvá. Dokážem mu vôbec niečo takéto niekedy odpustiť? Celú noc som sa prechádzala po záhrade. Je neskutočne veľká a veľmi krásna. Natrafila som však na časť, kde boli ruže, no boli úplne zvednuté. Kľakla som si a natiahla k nim ruku.

"Aj vy trpíte." Prehovorila som k nim potichu a privrela oči. Nedokázala som prestať plakať, pretože moje vnútro horelo bolesťou. Jedna ruža tu však bola ešte stále červená.

"Ty máš v sebe ešte stále nádej, že?" Pozrela som na ňu a pohladila jej lupienky. Nachvíľu sa na mojej tvári objavil malý úsmev. Zdvihla som svoj pohľad k nebu a hviezdy žiarili silno a mesiac tiež. Nadýchla som sa vzduchu a snažila sa upokojiť.

---------------------------------------------------------

" To nemyslíš vážne!" Skríkla som na Aloysiusa a mala som chuť mu vylepiť.

"Čo si spravil?" Nadvihla som obočie a mračila sa.

"Si ty normálny? Ty ju sem privedieš, nič jej nevysvetlíš, unesú ju a ešte jej aj spravíš toto?" Kričala som, pretože sa Aloysius správal ako otrasný bastard. Takto ho otec s matkou nevychovali.

"Buď ticho! Ty ma nemáš právo súdiť!" Zreval a buchol rukou po tróne.

"Nemám! Ale toto by som jej v živote nespravila! Nie niekomu na kom mi záleží do pekla! Uvedomuješ si, že si si jej dôveru posral?" Nadvihla som obočie a zamračila sa naňho.

"Kto si ty Xinera? Že mi tu budeš dávať rozum a poúčať ma, ha?" Nadvihol obočie a postavil sa.

"Nie som tvoja sestra, ani rodina, ale viem aké je cítiť bolesť. Lenže to, čo si jej spravil ty, to nie je len taká hocijaká bolesť. Toto si budeš žehliť len veľmi ťažko Aloysius." Bolo posledné čo som povedala a odišla som...

---------------------------------------------------------

Pomaly začalo svitať a tak som sa rozhodla, že sa vrátim späť do hradu. Prišla som až k dverám, ktoré tu boli. Nadýchla som sa zhlboka a otvorila ich. Pohľad mi padol na posteľ v ktorej sa to stalo. Začalo sa mi zle dýchať, pretože sa mi to opäť začalo prehrávať v hlave. Posteľ bola už našťastie upravená no ja som sa šmykla po dverách smerom na zem a oči som mala vypleštené akoby som videla ducha. Moja hruď ma príliš pálila a jediné, čo som si priala bolo umrieť práve tu a teraz. Môj osud mal však so mnou iné plány, pretože sa vtedy na chodbe zjavil Aloysius a keď ma zbadal hneď sa ku mne rozbehol. No to moja hlava už padla pomaly na podlahu a keď sa dotkol mojej tváre oboma jeho ruky a jeho pohľad sa zabodol do toho môjho som svoje oči zatvorila a priala si ich už nikdy viac neotvoriť...

Prešiel už týždeň od toho incidentu a ja som ešte vôbec neprehovorila. Nevraviac o tom, že moja bolesť vnútri bola stále veľká a nedala sa potlačiť. Spravil mi toľko zlých vecí, že sa obavám, či mu to budem schopná niekedy odpustiť. O pár dní nás čaká aj korunovácia, kde sa právoplatne stanem jeho kráľovnou a potom by sme aj o pár mesiacov mali mať svadbu. Viete čo si o tom myslím? Že je to všetko hrozné! Nechcem tu byť, nechcem byť jeho a vôbec sa obavám, čo je s Vendy a ostatnými. Opäť som sa prechádzala po záhrade a premýšľala som, čo dnes budem robiť. Celé dni sa iba prechádzam ako duch a snažím sa niečo vymyslieť, aby mi tu čas ubehol rýchlejšie no vôbec mi nič neprichádza na rozum.

---------------------------------------------------------

Sedel som v hale a premýšľal. Od kedy odpadla sa v podstate nič nezmenilo. Stále bola tvrdohlavá a odmietala jesť a rozprávať. Neskutočne ma tým vytáčala a môj kalich trpezlivosti sa pomaly napĺňal.

"Môj Lord musíme hneď konať. Ostatní Lordi sa obávajú, že Alonz sa posnaží opäť zaútočiť na našu kráľovnú." Prehovoril jeden radca z rady a ja som premýšľal.

"Čo môžeme také urobiť?" Nadvihol som obočie a čakal na normálny verdikt, ktorého som dúfal, že sa dočkám.

"No je tu len jedna možnosť môj Lord a to počať potomka." Keď to povedal mal som silné nutkanie sa zasmiať, no musel som sa krotiť. Keby on vedel, že Bella ma k sebe nepustí ani na dva kroky, nie to ešte splodiť potomka. Zrejme si ju budem musieť rýchlo získať, keďže iné východisko tu zrejme nie je.

"Lenže ona je človek!" Ozval sa zrazu niekto z radu a ja som sa zamračil. Sadol som si späť a pozorne počúval, čo sa bude diať.

"Čo ak splodia potomka, ktorý nebude mať žiadnu moc? Ako chcete potom ochrániť vaše kráľovstvo môj Lord?" Pozrel na mňa a mal pravdu. O Belle som toho veľa nevedel, no bola človek, keď som ju sem priniesol a tým, že som ju premenil sa ani celkom nič nezmenilo, keďže nezačala prejavovať chuť po krvi.

"Nemáte pravdu. Lord Aloysius Bella je možno človek, no nie úplne. Ako viete je Parkerová, ale v skutočnosti pochádza z tohto sveta a dostala dar od Ghanovcov. Ich mágiu!" Pozrel na mňa s jasnou výhrou na tvári a ja som ostal zaskočený.

"Ty tvrdíš, že by mohla byť tak silná ako Ghanovci?" Nadvihol som obočie a nepáčilo sa mi, čo sa mi tu snaží povedať. Rodina Ghanovcov bola najmocnejšia rodina, čo sa týkalo mágie a len oni zastavili vojnu medzi naším svetom a tým jej. Pochybujem, že by to Bella opäť dokázala, keby sa znovu začala vojna. Neovláda ani základy mágie, nie to ešte zastaviť vojnu. Aj keď čarovať by mala aspoň trochu vedieť, veď predsa tu žila.

"Nie je to ešte veľmi overené, ale zdá sa pane, že ste natrafili skutočne na drahocenný poklad." Jeho tvár bola spokojná a moja bola na nepoznanie. Lomcovali mnou pocity, ktoré som nevedel ani sám rozoznať.

"Ako je možné, že potom nevie čarovať?" Opýtal som sa a postavil.

"Už ako sedem ročnú ju poslali do sveta ľudí, čiže tým ju odohnali od sveta mágie, preto bude trvať aj dlho, kým si spomenie, kým v skutočnosti bola a čo všetko dokáže." Opäť predniesol a ja som si opäť vyčerpane sadol. Toto vyzerá ešte na dlho....

---------------------------------------------------------

Takže a máme tu ďalšiu časť? 😇❤️ Čo na ňu vravíte? Podľa mňa super, nie? Inak zabudla som spomenúť, že Aloysiusov pohľad bude písaný hrubým písmom a pohľad Xineri bude šikmým. 😇