Dark Truth

17. Časť

"V ten večer, keď si videla svoju sestru zomrieť, to tak nebolo. Nebol to ozajstný náboj. Bolo to len uspávadlo! Tvoja rodina to všetko vedela, preto museli spolupracovať, pretože som im pohrozil, že ak to nespravia zabijem teba. Súhlasili a tak nafingovali smrť tvojej sestry. Tvoja sestra sa musela vrátiť späť do tohto sveta, kde mala dôležitú úlohu, aby pomáhala tvojim rodičom a bla bla. To ti už isto niekto povedal. Ale to hlavné, čo ti nepovedali bolo to, že ona je tvoja sestra a že ty si skutočná Ghanova! Druhá rodená dcéra Ghanovcov, ktorí sa ťa tak snažili skryť ďaleko aby ťa nikto nikdy nenašiel, no nevyšlo. Vždy som im bol v pätách! A hlavne som mal veľkú výpomoc. Lord Kyeran!" Skríkol a zrazu spoza steny vyšiel Kyeran.

"Toľko nocí som strávil študovaním, prečo ti dala Lena svoju moc a konečne som to už pochopil. Vraví sa, že mágovia vedia preniesť svoju moc len na členov rodiny. Takže nikto sa nemýlil, dokonca ani veštkyne v tomto svete, že stále žije ešte potomok Ghanovcov." To nebolo možné. Nemohla som veriť tomu, čo mi vraveli, pretože to bolo absurdné. Chcela aby som sa posmtila, prečo mi to urobila. Pocítila som vo svojom srdci obrovskú bolesť a zradu. Moje oči sa zaplavili slzami a ledva som dokázala niečo vidieť. Zatvorila som oči a nechala zo seba vyprchať celú tú zlosť. Keď som ich otvorila stalo sa niečo, čo som nečakala. Všetci vrátane vraha mojej sestry a Kyerana ležali na zemi bez pohybu. Moje ruky boli voľné a okovy, ktoré som na nich mala boli celé zničené a ja som bola voľná. Pochopila som, že mám v sebe veľkú moc, ktorú sa potrebujem naučiť ovládať, pretože som vedela, že keď teraz ujdem a dostanem sa späť k Aloysiusovi, tak sa začne vojna. Rýchlo som vybehla z cely von a bežala som cez celý dom preč. Vybehla som von a o malú chvíľu mi pristála na ústach niečia ruka. Chcela som skríknuť, no dotyčný ma umlčal.

"Pokoj, to som ja." Keď sa Aloysius ozval nehorázne som si vydýchla. Neviem, čo sa mi vtedy hlavou nieslo a netuším prečo som to urobila, no otočila som sa k nemu a rovno ho pobozkala. Ostal zaskočený, keďže neposlupracoval, no potom sa spamätal a bozk mi vrátil. Hneď na to som ho objala, pretože som sa triasla ako malé decko.

"Kľud! Som tu, nikto ti už neublíži!" Pošepkal mi do ucha tým jeho hrubým a hlbokým hlasom a ja som sa dostatočne upokojila. Nemyslela som už na nič zlé, ale sústredila som sa iba čisto na neho.

Pár mesiacov po tom incidente by sa dalo akoby všetko do normálu a ja som opäť začala spolu s Xinerou trénovať mágiu. Zopár vecí som sa už naučila, no myslím, že stále to nestačilo na toľko, aby som vedela bojovať, aj keď vraj mi boj ide dobre.

"Pani moja." Oslovila ma slúžka a uklonila sa.

"Áno?" Pozrela som na ňu a prestala čarovať.

"Pán si Vás dal zavolať k obedu." Uklonila sa a odišla. S Aloysiusom sme spolu začali tráviť aj viac času a po tom bozku sme sa akoby zblížili, no stále som mu ešte neodpustila to, čo mi spravil. Každý mesiac od toho čo sa mi stalo je mi zle a vôbec netuším, čo by to mohlo byť. Zašla som už aj za doktorom, ktorý mi povedal, že moja rakovina je zatiaľ v štádiu mimo ohrozenia života, takže som sa nemusela ničoho báť. Rozlúčila som sa s Xinerou a išla sa osprchovať. Obliekla som si šaty a išla na obed. Vošla som do jedálne, kde už ma čakal Aloysius.

"Ahoj." Pozdravila som ho a on len kývol hlavou. Odsunul mi stoličku a sadla som si za stôl.

"Tak čo sa deje?" Opýtala som sa a pozrela naňho, kým nám začali servírovať jedlo.

"Trápi ťa niečo Bella?" Opýtal sa a ja som stuhla.

"Nie, prečo?" Opýtala som sa a snažila sa vyhnúť jeho očnému kontaktu.

"Pretože už celé dni sa chováš divne. Nesnaž sa to poprieť, pretože som si to všimol." Pozeral na mňa intenzívne a ja som už ďalej nedokázala uhýbať jeho pohľadu.

"Bojím sa o seba." Keď som to povedala ostal chvíľu zarazene pozerať. No ako možno to vyznelo sarkasticky, že haha sa bojím o seba.

"Celkom ti asi nerozumiem." Zamračil sa a založil si ruky na hrudi.

"No mám rakovinu, to je niečo, čo som ti zamlčala." Povedala som to s pokojom, no Aloysius len pootvoril pery akoby chcel niečo povedať, ale rozmyslel si to. Potom sa postavil a kľakol si ku mne a chytil moju ruku do tej jeho.

"Prečo si mi to nepovedala?" Pozrel mi do očí a ja som si povzdychla.

"Veď vieš, že sme nezačali veľmi dobre a nechcela som ťa tým ešte viac zaťažovať. Veď máš teraz viac dôležitejších vecí. Keby nebolo mňa, tak by možno aj Lena žila." Povzdychla som si a tu poslednú vetu som povedala tak potichu, že ju nemal šancu počuť. Potom som sa postavila a odišla som preč. Kráčala som tými čiernymi chodbami a navonok ma to teraz aspoň upokojovalo, pretože som sa presne tak cítila. Vnútri som cítila len bolesť a smútok. Zrazu mi však prišlo opäť zle. Pridržala som sa steny a dýchala zhlboka.

"Bella, počkaj!" Zvolal za mnou a ochvíľu sa tu objavil.

"Si naozaj v poriadku? Si bledá ako stena." Premeral si ma a stále bol zamračený. Bože ako to ja zbožňujem, keď sa mračí.

"No bledšia od tvojich stien určite som, pretože tie sú čierne." Snažila som sa vtipkovať, no vôbec mi to nešlo. Lenže tentokrát ma nebolela hlava, ale brucho.

"Poď zájdeme za doktorom." Potlačil ma, no zaprotestovala som.

"Naozaj mi n...." Nedopovedala som, pretože som skolabovala. Posledné, čo si pamätám bolo to, že ma zachytil a viac som mala okno.

Zobudila som sa na to, že je tma. Poobzerala som sa po izbe, no bola prázdna. Ležala som v posteli sama a Aloysius tu nebol. Dvere od balkóna boli otvorené a tak som usúdila, že bude zrejme tam.

"Ako ju len teraz ochránim. Ako ochránim oboch." Netušila som o kom vravel, no mala som taký pocit, že prv vravel o mne, ale kto bol ten druhý. Žeby Xinera? Alebo Erik? Chvíľu som ostala ešte počúvať, či sa nedozviem niečo iné, no nasledujúca veta mi vybila dych a aj všetky slová.

"Ako ochránim naše dieťa." Hlavu mal zvesenú a rukami sa opieral o múrik, ktorý bol súčasťou balkónu. Čože?! Dieťa?! Ja som tehotná!? Chcelo sa mi odpadnúť znovu. Odstúpila som a vyšla von z izby. Dýchala som príliš rýchlo a oči som mala vypúlené akoby som videla ducha. Ale veď sme to..... No jasné, muselo sa to stať, keď ma doniesol, ale ako je možné, že mi to doktor nezistil? Možno to nezbadal, lenže brucho sa mi od vtedy nezväčšilo. Niečo mi tu nehraje. Zaklopala som na Xinerinu izbu a čakala.

"Bella? Čo sa deje?" Pozrela na mňa rozospato a ja som sa uchechtla.

"Prepáč, nechcela som ťa zobudiť, len mi napadla taká čudná otázka." Uškrnula som sa a ona na mňa pozrela ako na idiota. Úprimne? Kto sa v noci o tretej ide pýtať, ako to tu u nich vo svete chodí s tehotenstvom. Asi len niekto buď poriadne retardovaný, alebo taký idiot, akým som ja.

"Počúvam teda." Usmiala sa a pustila ma dnu. Zatvorila za sebou dvere a sadla si na posteľ.

"No napadlo mi, že ako to tu u vás chodí, keď je žena tehotná alebo tak. Je to tak ako v normálnom svete alebo nejako inak?" Nadvihla som obočie a Xinera vyvalila oči.

"To to nemohlo počkať do rána?" Zasmiala sa, no potom zvážnela.

"Nebodaj..." Nedopovedala, pretože som pokrútila záporne hlavou. Je mi ľúto, že jej musím klamať, no ak to Aloysius ohlási, tak sa to dozvie tak či tak.

"Nie, nie som v tom." Mávla som rukou a dúfala, že tomu uverí. Na opačnej strane som si už v predstave vykopávala hrob pod pekným veľkým stromom. Ktovie, či by tam rástli aj fialky. Vraj fialky, pfff.

"No nemáš celkom pravdu. Nie je to tak ako vo vašom svete. Tu musieť dieťa chcieť a až tak sa ti začne objavovať bruško. Tu budeš však tehotná až pár rokov, než sa to narodí." Žmurkla na mňa a ja som už mala v hlave rôzne hrozné scenáre. No skvelé, takže pokiaľ ho nebudeme chcieť, tak bude len v bruchu čakať. Čo je toto za divnú monarchiu, zákony a pravidlá, vážne nikdy nepochopím...

Tak a máme tu ďalšiu časť! 🥰❤️😋 Ako sa Vám páči? ☺️