Dark Truth

8. Časť

"Pane, pri všetkej úcte v súlade s našimi zákonmi musíte dodržiavať isté pravidlá a jedným z nich sú tresty pre tých, ktorí Vás nerešpektujú." Povedal a ostatní prikývli. Nepáčilo sa mi kam tým smerujú, pretože som presne vedel, že chcú aby som ju potrestal.

"A ja som Vám povedal, že som si to vybavil po svojom, tak nechápem kde je stále problém." Začínali ma už pekne vytáčať a ak prevládne môj hnev, tak sa neudržím a vtedy dokážem ublížiť aj tomu, kto je pre mňa najcennejší.

"Lenže v súlade so zákonmi to musíte vyriešiť podľa knihy, v ktorej sú odstavce na tresty. Musíte ju potrestať aj pred ostatnými členmi." Zúril som a to poriadne. Ktorý debil toto vymyslel?! Najradšej by som mu teraz odkusol tu jeho sprostú hlavu.

"Vypadnite." Pokynul som a postavil sa k oknu. Pozeral som von na cintorín, ktorý je neďaleko od hradu.

"Ale...." Ozval sa jeden, no keď som sa otočil a moje oči pozreli smerom naňho hneď stíchol, sklopil hlavu a odišiel aj s ostatnými. Otočil som sa späť a snažil sa dýchať z hlboka. Ja ju potrestám spôsobom, akým budem chcieť ja a nie oni!

---------------------------------------------------------

Bol tu deň korunovácie a ja som mala úprimne obavy. Všetko sa javilo príliš dokonalo a ja som cítila, že sa určite niečo stane. Bola som akurát v záhrade a už po desiaty krát som mávla rukou, tak ako Aloysiusova matka, no nič sa nestalo. Zavrčala som a opäť prečítala pasáž v knihe, ako oživiť kvetiny.

"Tak fajn, treba sa len sústrediť a potom je to." Zatvorila som knihu a pozrela na kvet.

"Takže kvietok, ty len spolupracuj a každý bude rád." Hovorila som potichu aby ma nikto nepočul, pretože by som vyzerala ako idiot, že sa tu zhováram s kvetmi. Zatvorila som oči a hneď otvorila, keď som mávla rukou. Zase nič.

"Ja sa na to môžem fakt v...." Nestihla som dopovedať, keď sa zo zadu ozval smiech.

"Pekný pokus, no potrvá ti, kým sa naučíš čarovať dobre." Žmurkol a potom prešiel okolo mňa a išiel preč. A kto sa teba pýtal o názor huh?! Niekedy mám chuť do neho fakt niečo zapichnúť, pretože mi pije krv odkedy sme sem prišli. Haha, že pije krv, aká irónia. Ak už o tom vravím, mala by som si s ním vybaviť tú premenu na upíra, ktorú som mu mimochodom neschválila!

Namosúrene som išla po hradných chodbách a modlila sa nech nevybuchnem. Ja nerozumiem ako môže byť niekto ako on taký veľký arogantný, namyslený, nezodpovedný a k tomu všetkému ľahostajný narcis, akým je on! Veď je to až nereálne!

"Aaaaaaaaaaa!" Skríkla som a zrazu do niekoho narazila.

"Woohoouuu! Pokoj dievča." Keď som počula ten hlas, asi sa mi zdálo, že snívam.

"Erik?! Čo tu robíš?!" Nadvihla som obočie a vypleštila oči.

"Ehh Bella!?" Pozeral na mňa tiež zmätene a potom sa usmial.

"Stále si mi neodpovedal." Pozrela som naňho podozrivo a čakala na odpoveď.

"No vieš ja...." Opäť sa chytil rukou za zátylok a chystal sa niečo povedať, no niekto ho prerušil.

"On je tu preto, lebo ťa mal sem doniesť, no aj tak som si všetko musel spraviť sám." Objavil sa zrazu za nami Aloysius a ja som neverila vlastným ušiam. Erik?! Opäť mi bolo z nich zle.

"Ja som ti verila Erik. Prečo?! Prečo?" Sklopila som pohľad a snažila som sa dýchať z hlboka, lebo som v sebe opäť pocítila ten hnev. Privrela som oči a stláčala päste. Mala som chuť niekomu vraziť. Keď som otvorila oči a pozrela na Erika tak až o krok ustúpil.

"Bella ja..." Nedopovedal, pretože som ho prerušila.

"Mlč! Vy obaja! Tebe Aloysius splním čo chceš. Bude korunovácia, no potom hneď odídem späť domov a už viac nikoho z Vás neuvidím!" Mala som už všetkého plné zuby. Otočila som sa a bez ďalších slov som odišla. Len kľud, dýchaj Bella. Hlavne dýchaj!

Bola som už v izbe a chystala som sa na korunováciu, ktorá mala zo mňa oficiálne spraviť kráľovnú či čo. Úprimne? Vôbec ma to ani nezaujímalo, keď hneď po korunovácii odídem späť domov. Stála som pred zrkadlom už skoro so všetkým, no hlavná vec boli problém šaty. Vôbec sa mi nepáčili. Spomenula som si však na Erika ako ma podrazil. Celý ten čas, čo sme boli kamaráti on v skutočnosti môj kamarát ani vôbec nebol. Mal len úlohu a to doniesť ma sem! Do tejto odpornej krajiny, kde k Vám nikto nie je milý. Privrela som oči a priala som si mať opäť svoj pôvodný život. Pocítila som smútok, ale aj hnev a zrazu sa to stalo. Cítila som, že mi v žilách prúdi mágia a keď som otvorila oči a pozrela sa do zrkadla na seba a svoje šaty, ostala som prekvapená. Už neboli také, ako predtým, ale boli úplne iné. Boli krásne modré s kopou trblietok. Vyzerali ako snežné šaty a neskutočne sa mi páčili. Takže toto dokáže mágia? Bola som veľmi unesená.

"Klop....." Nedopovedala Xinera, keď vošla dnu a vyvalila na mňa oči.

"Wau! Sakra dievča, ty máš teda nádherné šaty." Začala si ma obzerať a v ruke držala nejakú krabicu.

"Nevedela som, že akú korunu ti vybrať, no vidím, že som spravila dobre." Uškrnula sa a podala mi ju. Položila som ju na stolík a pomaly otvorila. Bola v skutku nádherná. Nasadila som si ju na hlavu a bola som pripravená.

"Môžeme." Pokynula som a spolu so mnou vyšla von. Na chodbe sa k nám pridali aj piati strážci a kráčali sme smerom do veľkej haly, kde boli už všetci. Obávala som sa, aké to bude. Stáť pred všetkými tými upírmi. Zastali sme pred veľkými dverami a ja som sa začala klepať.

"Nezabúdaj! Rešpekt." Pošepkala mi Xinera a potom pokynula strážcom nech otvoria dvere. To zvládneš Bella! Si silná! Dvere sa pomaly otvorili a mne sa naskytol pohľad na tých všetkých upírov, ktorí boli odo mňa asi o päťdesiat hlav vyšší. To naozaj?! Och bože! Hlavne kľud. Odkašľala som si a s kamennou tvárou sa vybrala dnu. Po celý čas, čo som kráčala smerom k Aloysiusovi, ktorý na mňa pozeral ako vždy zamračene som na sebe cítila všetky pohľady. Nepozerala som na nikoho iného, než na neho. Bože, pripadá mi to akoby som sa išla za neho vydávať. Viete, ten pocit, keď nevesta pozerá neustále len na ženícha. Keď som sa k nemu postavila a on začal niečo rozprávať mne jazykom vôbec neznámym, tak som sa pozrela na ostatné páry. Zrazu ma premklo svedomie a obhliadla si všetky ženy, ktoré tu sú so svojími Lordmi a na malú chvíľu som sa cítila čudne. Vôbec som ten pocit nevedela rozpoznať a to ma desilo asi najviac. Nemôže to byť láska ani šťastie, veď to by som predsa spoznala! Či nie?

"Prosím Bella Parkerová pokľaknite." Ozval sa hlas staršieho upíra, ktorý tu hore stál tiež. Oh? To vravel asi mne, že? Radšej som pokľakla tak, ako povedal, pretože som nechcela riskovať, že by ma tu ešte zožrali, keby som náhodou neposlúchla. No to viete, pár tisíc upírov, radšej nebudem riskovať...

Tak a máme tu ďalšiu časť! 🥰❤️ Ospravedlňujem sa, že až tak neskoro, ale dnes som sa k mobilu takmer ani nedostala. 😛 Prajem príjemné čítanie! ❤️❤️