Dark Truth

22. Časť

Čakala som Kyerana v hale, no nejako dlho nechodil. Počula som nejaké hlasy, ktoré sa ozývali z inej miestnosti a aj smiech, no neriešila som to príliš, pretože sa nebudem do ničoho montovať. Počkala som ešte pár minút než napokon prišiel.

"Tak poď." Pokynul a začal kráčať ku schodisku, ktoré viedlo dole. Čím viac sme kráčali po schodoch dole, tým viac som sa cítila zvláštne. Bola som zvedavá, napätá a hrozne nervózna, no aj nahnevaná a smutná. Po toľkých rokoch vidieť opäť svoju rodinu, do ktorej vlastne ani nepatrím, pretože ma nechceli mi veľmi lámalo srdce. V mojom srdci okrem malej lásky bol iba smútok. Smútok z toho, že ja vlastne nemám ani rodinu. Keď sme prekonali aj ten posledný schod, ocitli sme sa v podzemnej väznici. Po oboch stranách boli cely, ktoré boli z ťažkého kovu a mágie, ktorá ich držala aby sa nedali tak ľahko rozbiť. Podišli sme k jednej cele a Kyeran sa otočil na mňa. Vystrel ľavú ruku a na tvári sa mu objavil úsmev.

"Prosím. Tu sú." Usmial sa viac a natiahol ku mne ruku. Vložila som svoju ruku do tej jeho a potiahol ma bližšie. Keď sa môj pohľad stretol s pohľadom mojich rodičov, dlho som bola paralyzovaná. Žena mala blond vlasy a jej tvár bola stále v dobrých rokoch a pán, ktorý bol vedľa nej bol šarmantný a na oboch bolo vidno, že sa veľmi ľúbia.

"Toto sú ľudia Bella, ktorí ti odopreli lásku. Taaak, ešte stále si myslíš, že je svet taký, aký ho vidíš ty Bella? Skutočne si myslíš, že sa Aloysius vzdal lásky k Lene?" Uškrnul sa a otočil ma k druhej cele.

"Len sa na ňu pozri." Môj pohľad padol na moju sestru, ktorá pozerala na mňa, no ja som si spomenula na deň, kedy zomrela.

Spomienka

So sestrou sme sa zabávali na párty, na ktorú ma dotiahla ona. Tancovala som s pár chalanmi, no nič viac. Pobrala som sa k východu a potom som tam stála takých dobrých desať minút. Natasha sa dovalila za mnou v podnapitom stave.

"Pre boha! Keď ťa uvidí mama tak ťa rovno zabije." Zasmiala som sa, no keby som vedela, aké budú mať tie slová vtedy účinok, tak by som ich v živote nepovedala.

Prechádzali sme cez ulicu a strašne sa smiali na všelijakých sprostostiach. Zrazu pri nás zastavilo auto a nejaký chlap z neho vystúpil.

"Nata!" Zrúkol na ňu a ja som sa jej schovala za chrbát.

"Ničoho sa neboj." Pošepkala mi a pevne mi stisla ruku.

"Čo chceš!" Zakričala naňho a on sa zamračil.

"Povedal som ti, že už dlhšie nebudem čakať!" Zavrčal a pritiahol si ju k sebe, čím ma pustila a tak som tam ostala stáť. Pozerala som na nich so strachom.

"Pusti ma!" Začal ju tam obchytkávať a ona sa odtláčala, no zrazu vytiahol zbraň a ja som stuhla.

"Prestaň sa hýbať!" Zavrčal jej do ucha a následne jej dal bozk. Ona mu zbraň rýchlo vykopla z ruky a kopla ho medzi nohy. Zvalil sa na zem a medzi tým rýchlo pribehla ku mne a zdvihla mi hlavu tak, aby som sa jej pozerala do očí.

"Bež domov! Ja sa vrátim! Bež!" Posúrila ma a ja som sa rozbehla. Nezastavovala som, no následne, keď som počula výstrel, tak ma to donútilo zastať. Určite to muselo byť počuť aj k nám domov. Zrazu ten chlap z diaľky nastúpil do auta a odišiel preč. Ja som pribehla späť no bolo už neskoro. Natasha ležala bezvládne v kaluži krvi a dýchala ledva. Ľudia sa už začali schádzať.

"Sestrička." Pošepkala som uplakane a jej krvavé telo som si k sebe privynula.

"Budeš v poriadku." Plakala som a objímala ju tuho.

"Čo sa to tu pre boha stalo!!!" Skríkol otec, a keď nás zbadal stuhol. Okamžite sa rozbehli k Natashi a mňa odstrčili na bok.

"Pomsti ma prosím." Bolo posledné, čo povedala než zomrela.....

Potriasla som hlavou a nevedela z nej spustiť zrak. Kyeran ku mne podišiel a dal mi ruku na moje čelo.

"Bella! Isabella!" Počula som zrazu cudzie hlasy, ako na mňa volajú, no ja som pomaly zatvorila oči a na tvári sa mi objavil úsmev. Cítila som konečne, že ma niekto má rád!

"Tanya Isabella Ghanova! Nesnaž sa mu podľahnúť! On ťa manipuluje!" Niečo mi rozprával neznámy ženský hlas, no ja som ho veľmi nevnímala. Pocítila som nejaký tvrdý náraz, no na tvári som mala stále úsmev a potom to prišlo.....

Prebudila som sa na to, že ležím v posteli. Potriasla som hlavou a postavila sa.

"Zlatko nemala by si sa namáhať, odpadla si, lebo ti prišlo zle." Ozval sa mužský hlas a ja som sa naňho otočila.

"Kto si?" Opýtala som sa ho a skúmala pohľadom.

"Oh Zlatko už si zabudla? Ja som tvoj manžel Kyeran a trénovali sme na vojnu proti zlému lordovi, pamätáš? Volá sa Aloysius." Na tvári mal úškrn, no potom ho zmenil na úsmev a podišiel ku mne bližšie a objal ma. Objatie som mu opätovala, no snažila som si spomenúť, čo sa stalo pred tým, než som odpadla. Nech som sa snažila akokoľvek, na nič som neprišla. Mykla som plecami a ľahla si opäť do postele. S Kyeranom sme po pár hodinách išli opäť do podzemia, kde má cely a v nich väzňov.

"Bella!" Oslovila ma cudzia žena a ja som sa na ňu chvíľu zapozerala. Niečím mi bola povedomá.

"Bella, on ťa omámil mágiou, nesmieš mu veriť!" Snažila sa ma presvedčiť, no na to už prišiel Kyeran.

"Čo jej to tu trepeš do hlavy ženská?! Nehoráznosť. Toto na teba zlatko skúšali už aj minule, ešte že som na teba použil mágiu." Zavrčal a zamračil sa.

"Čože?" Pozrela som naňho zmätene a on sa zháčil.

"No aby som ťa ochránil srdiečko, pretože títo väzni sa ťa snažia oblbnúť každý deň, tak preto ťa mám pod kontrolou." Podišiel ku mne a daroval mi bozk na čelo.

"Nikdy ti to neprejde Kyeran. Aloysius si ju získa späť, ja to viem." Ozvalo sa nejaké dievča a obaja sme sa otočili jej smerom.

"Oh Lena, Aloysius je hnusný lord, ktorý rozpútal vojnu proti mne a mojej žene. Ja si ju ochránim a nedám mu ju. Patrí iba mne." So slizkým úsmevom jej poťukal po cele a potom ma schytil za ruku a obaja sme odišli.....

Taaak a máme tu ďalšiu časť! 😯 Čo sa nám to tu s Bellou deje? 🤔 Ako je možné, že ju Kyeran dokáže držať pod tak silnou mágiou, ktorú ovládajú len dobrí mágovia? 🤗😯❤️❤️❤️ Všetko sa dozvieme v ďalších častiach! 🤗🤗❤️❤️❤️ Dúfam, že sa Vám dnešná časť páčila! 🥰