Dark Truth

9. Časť

"Opakujte po mne." Vyzval ma a ja som prikývla. Všimla som si, že celý čas zo mňa Aloysius nespustil oči a do pekla! Mne sa to kurva páčilo! Bol to tak majetnícky a ochranársky pohľad až som mala chuť ho ísť objať len tak a nikdy ho nepustiť.

"Ja Bella Parkerová tu pred všetkými Lordmi a ich manželkami a taktiež svojim hradom a všetkým priateľskými upírmi..." No azda tu nebude menovať celý rodokmeň, lebo ma trafí šľak.

"prisahám, že budem verne stáť po ich boku a verne slúžiť a ochraňovať ich pred všetkým zlým. Nikdy nedopustím, aby sa im čokoľvek stalo a budem sa snažiť byť dobrou kráľovnou pre Vás všetkých a taktiež pre Lorda Aloysiusa, ktorý mi dal tú možnosť." By som radšej bola keby mi ju nedal, pretože úprimne to všetko, čo tu po ňom opakujem aj tak onedlho poruším.

"Ďalej prisahám, že pokiaľ sa vyskytne nejaká zlá vec alebo problém, tak neutečiem, ale budem mu čeliť aj za cenu vlastného života." Dokončil a keď som to zopakovala aj ja potom zobral nejaký predmet do ruky a priložil ho na korunu, ktorú som mala na hlave. Pocítila som miernu silu, čo značilo že to bola nejaká mágia a len tak tak som sa udržala na nohách.

"Teraz Vás právoplatne vyhlasujem za Kráľovnú Bellu Párkerovú." Všetci začali tlieskať a potom nasledoval večierok, kde som sa zoznámila skoro s každým.

"Slečna? Smiem? Dovoľte mi aby som sa predstavil. Volám sa Lord Kyeran." Uklonil sa a pobozkal mi ruku.

"Teší ma." Zasmiala som sa a vytrhla si ruku z tej jeho. Zrazu sa pri nás objavil Aloysius a postavil sa tesne blízko mňa. Nerob to!

"Ale, vitaj Kyeran." Viac menej to zavrčal, keď som sa pozrela na jeho tvár a videla som, že ma chcel rukou pritiahnuť k sebe, no nespravil to.

"Ale no tak Aloysius, čo keby sme na teraz to naše nepriateľstvo vybodli a ja sa mohol viac spoznať s tvojou drahou polovičkou?" Nadvihol milo obočie a ja som mala pocit, že určite je s Aloysiusom nepriateľ preto, lebo si Aloysius o sebe určite veľa namýšla a vždy musí mať pravdu on.

"Samozrejme sa s Vami rada spoznám." Usmiala som sa na Lorda Kyerana a chystala sa s ním ísť na drink, no to ma už za ruku chytil Aloysius.

"Bella, buď opatrná. Nie je tak milý, ako sa tvári." Pozrel mi do očí a stále sa mračil. Vlastne to je vždy jeho tvár, takže nič nového.

"Už prestaň Aloysius. Normálne sa len porozprávame a potom odídem, tak ako som povedala." Vytrhla som si svoju ruku z tej jeho a odišla s Kyeranom.

"Ste veľmi milá, viete?" Pozrel na mňa a podal mi drink.

"Ďakujem..." Jeho lichôtka ma potešila a odpila som si z pitia, ktoré mi podal.

"Ale teraz koniec rečí." Uškrnul sa a ja som nechápala. Pochopila som však, keď sa za mnou objavili dvaja muži a obaja ma chytili za ruky, že Kyeran sa len milo tváril preto, aby som od Aloysiusa odišla a on ma mohol vziať preč.

"Aloysiuuuus!" Skríkla som najsilnejšie ako som vedela, no to mi už prekrili ústa nejakou šatkou a nemohla som kričať. Vyviedli ma von zo sídla a na moje počudovanie tam nebol žiadny strážca. No tak počkať.

"Ale, ale. Kam že sa chystáš s mojou kráľovnou Kyeran? Myslíš si, že som až tak hlúpy a neviem, čo si mal v pláne?" Počuli sme Aloysiusov hlas, no nevidela som ho vôbec.

"Ty si až tak tupý, že sa snažíš ukradnúť mi moju kráľovnú z plného sídla strážcov? To nazoaj Kyeran? Myslel som si, že si dostal už rozum, no ako vidím asi som sa zmýlil." Zrazu vyšiel spoza stromu, kde bol tieň, takže sme ho nemohli vidieť. Za ním bol Erik a ochvíľu sa tu zoskupilo asi sto mužov od nás. Teda aspoň dúfam, že boli od nás. Ale ich znaky s písmenom AL ma len v tom utvrdili.

"Ale Aloysius, veď sa chcem s ňou iba porozprávať, nič viac." Zaškeril sa a ešte pevnejšie ma chytil za ruku. Na tvári sa mi objavila grimasa, pretože ma to bolelo a Aloysius ho už priam zabíjal pohľadom, pretože som vedela, že sa mu nepáči ako ma drží.

"Prosím ťa Kyeran, ja dobre viem, čo chceš. Chceš jej mágiu, to je všetko." Povedal neutrálne a obzrel si nechty na svojich rukách. To fakt?! Teraz si prezeráš svoje nechty, keď ja tu skoro umieram?! No môže ma ten chlap ešte niečím vytočiť?

"Ale dosť bolo rečí." Zrazu povedal úplne tichým a nebezpečným hlasom.

"Útok." Tak jednoduché slovo a predsa mocné. Odohralo sa to ako vietor, keď príde s búrkou. Raz som bola pri Kyeranovi a druhý krát som s malým škrabancom sedela zvalená na zemi a Aloysius s Kyeranom bojovali proti sebe. Bol to hádam boj storočia. Obaja bojovali dosť naplno a ja som sa obzrela za seba. Bola tam čistá cesta na útek. Vedela som, že buď teraz alebo nikdy. Keď som sa uistila, že obaja si ma nevšímajú, tak som sa postavila a potichu a hlavne rýchlo pobehla od nich preč.

Kráčala som už hodných pár hodín a stále som tu nevidela konca. Zabočila som už toľko krát, že by sa to mohlo rovno vyhlásiť za upírske bludisko, pretože už ani netuším, kde je cesta späť. Cesta však stále viedla rovno a nekončila, čo bolo veľmi divné. Keď som sa lepšie zapozerala dopredu tak som si všimla nejakú priesvitnú bariéru, ktorá sa tiahla po šírke cesty a pokračovala na jednej aj druhej strane lesa, no len málo. Nebola príliš dlhá a preto to bolo čudné. Bolo to neviditeľné, takže bežný človek to nemal možnosť vidieť, alebo mal? Každopádne za tou stenou pokračovala cesta akoby ďalej, no bol to iba odraz cesty, po ktorej som sem prišla. Musím uznať, že to je dobre zamaskované. Natiahla som k tomu ruku a keď som sa tej mágie dotkla, moja ruka akoby zmizla za druhou stranou. Žeby nejaký portál? Dlho som tam stála a váhala, či doňho vstúpiť alebo nie. Predsa neviem, kde ma to vyhodí, alebo kde skončím, ale jedno viem isto. Pôjdem doňho aj keby som sa mala zjavit v nejakom inom paralelnom svete. Rozhodla som sa teda doňho vojsť a zrazu som videla iba tmu....

Prebudila som sa na to, že ležím v lese. Nebol to taký les, aký bol vo svete upírov. Bol to obyčajný les ako vo svete smrteľníkov. Bolo to veľmi divné, no postavila som sa a začala kráčať za svetlom, ktoré som videla na konci lesa.