Dark Truth

23. Časť

Prešlo už zopár dní odkedy sme boli dole pozrieť našich väzňov a práve sme spolu ležali v posteli. Nie, nemali sme žiadny sex, ani nič, ak ste si mysleli to, ale obaja sme boli ticho a mám pocit, že Kyeran bol úplne v inej dimenzii. Ja som však stále sa snažila spomenúť si na to, čo sa stalo pred tým, než som odpadla. Potriasla som hlavou a otočila sa k nemu.

"Kyeran?" Oslovila som ho a dúfala som, že mi odpovie, no nič. Povzdychla som si a išla sa postaviť, keď tu zrazu ma zastavila jeho ruka.

"Zlatko poď. Musíme ísť ešte trénovať." Takto sa to tiahlo každý deň. Stále ma len nútil trénovať na vojnu, ktorá sa blížila a ja som mávala každým dňom veľký strach a čakala som, či v ňom aspoň trochu uvidím podporu, no nič.

Trénovali sme opäť asi päť hodín v kuse a ja som už bola vyčerpaná.

"Kyeran ja už nevládzem." Zafunela som a zvalila sa na zem.

"Okamžite sa postav." Zavrčal na mňa a ja som pretočila očami.

"Ja mám pocit, že ma vôbec nemáš rád." Povedala som úprimne a z očí mi chcelo výjsť zopár sĺz.

"Ale no tak zlatko, kvietok môj." Keď ma takto oslovil a objal, cítila som sa čudne. Mala som pocit, akoby ma už niekto takto raz nazval. Čím viac som nad tým rozmýšľala, tým viac som bola zmätená. Mala som pocit, že takmer nič o svojom živote neviem a to ma štvalo asi najviac.

Ďalšia noc bola posledná, než sme mali vyraziť do vojny. Celý hrad bol v pohotovosti a ja som nemohla spať. Kyeran sa tiež pripravoval s veľkým nadšením, len ja som akoby nemala pocit, že je to správne rozhodnutie.

"Kyeran? Nechceš si to ešte premyslieť?" Opýtala som sa ho a on sa zasmial.

"Ale zlatko, nejako si pomekla nie? Veď si sa pred pár dňami na to ešte tak tešila." Vzal moje ruky do tých jeho a usmial sa na mňa milo. Išiel mi dať pusu, no ja som sa uhla a nastavila mu líce. Povzdychol si a potom sa odtiahol. Ja som vyšla von z izby a mierila do jeho pracovne. Vedela som, že teraz tu nepríde, pretože má veľa práce s prípravou svojich vojakov. Poobzerala som sa, no bolo čudné, že tu nemal žiadne fotky so mnou.

Otvorila som jeho zásuvky a poprezerala nejaké spisy. Všetky boli takmer ohľadom nejakých Lordov. Jeden bol Aloysius, druhý Marcus a tak ďalej. Zrazu som však natrafila na papier, na ktorom bolo meno Tanya Isabella Ghanova. Prešla som ten papier očami a keď som sa dočítala až k poslednému riadku, tak som pochopila jednu vec. Tí, ľudia, ktorí sú dole v cele, tak tí sú moja rodina.

Nechápala som, prečo to však Kyeran urobil. Ublížili mi nejako? Spravili niečo, za čo ich Kyeran potrestal? Prešla som ešte zopár papierov a na tých sa písalo ohľadne trestov a popráv. Zo všetkého mi bolo zle a chcelo sa mi zvracať s akým človekom to žijem. Vyšla som von a zavrela za sebou dvere.

Rýchlo som sa pobrala dole a hľadala, kde sú.

"Isabella!" Ozvala sa opäť žena, keď ma zbadala. Chvíľu som na ňu pozerala a potom som pozrela na druhú stranu, na ktorej za celou bola Lena, ktorá na mňa pozerala. Oči mala opuchnuté a celé červené.

"Ja neviem, čo sa tu skutočne deje, ale viem, že ste moja rodina a nemôžem dopustiť aby Vás Kyeran zabil. Choďte!" Odomkla som im cely a poslala ich preč.

"Baron Vás pustí von. O všetkom vie, tak choďte. Utečte!" Skríkla som a chytila sa za čelo. Bolo mi tu strašne teplo, no zároveň aj zima.

"My ťa tu nenecháme!" Povedala žena, no muž ju zadržal.

"Choďte, kým nebude neskoro. Ja to zvládnem." Povedala som a tá žena sa opäť chystala niečo povedať, no Lena ju zadržala.

"Mama poď. Ja jej verím! Poď! Musíme ísť." Popohnala ich a všetci odišli. Chytila som sa za hlavu a veľmi, ale veľmi som si snažila spomenúť, no nedalo sa. Čo sa mi to deje! Kráčala som späť do Kyeranovej izby, kde už bol oblečený a vysmiaty.

"Tu si Zlatko! Poď Našiel som ti šaty!" Pozrela som sa na nich a musela som uznať, že boli krásne. Síce mi boli ledva do polovice stehien, no mali krásny plášť a boli celé červené.

"Obleč sa, počkám vonku." Dal mi pusu na líce a potom odišiel. Ja som sa za ten čas obliekla a upravila si vlasy. Nadýchla som sa a vydýchla. Keď už bol čas, tak sme vyrazili na cestu.

"Kyeran ja sa bojím." Pozrela som naňho a on sa usmial.

"Ničoho sa nemusíš báť, keď si po mojom boku. Ani toho imbecila sa nemôžeš báť rozumieš?" Dal mi pusu na kútik úst a potom ma hladkal po hlave. Čím viac  sme sa však blížili k miestu stretnutia, tým viac sa mi zdálo, že to nie je vôbec dobré. Zrazu sme zastavili a Kyeran zosadol.

"Som rád, že som tu prvý." Povedal si Kyeran sám pre seba.

"Takže všetci počúvajte dobre! Keď sa tu ten bastard objaví, tak sa ho nikto nedotkne. Prenecháte ho mne! Rozumeli ste?!" Vraždil ich pohľadom a mám taký pocit, že jedného aj zabil, pretože si niečo mrmlal popod nos a neposlúchol.

"Kyeran!" Hlas, ktorý sa ozval vzduchom a týmto priestorom mi v tele vyvolal vybrácie a nohy sa mi takmer podlomili. Nechápala som, čo sa deje, ale tento hlas bol ako môj vnútorný pokoj. Vedela som, že ho poznám, ale pritom mi pripadal taký cudzí a vzdialený.

"Ale čo! Slávny Aloysius." Zatlieskal a zasmial sa.

"Pomiatol si sa už? To chceš naozaj začať vojnu?! A kde je moja Bella? Hovor ty špina." Zavrčal naňho a mňa v mojom vnútri akoby bolelo srdce.

"Oh aká Bella? Mám ich totiž v sídle dosť haha." Zasmial sa a zrejme ho sledoval.

"Neser ma Kyeran." Zavrčal a započula som aj nejaké divné zvuky akoby nejakého ťažkého kovu.

"Oh dobre, už si nebudem robiť srandu. Chceš vidieť svoju, teda pardon moju Bellu? Tak tu ju máš." Kyeran sa ku mne otočil a počkal, kým k nemu prídem. Bola som totiž trochu v zadu, takže  ma nemali šancu zbadať. Pretlačila som sa cez našich bojovníkov a postavila som sa ku Kyeranovi. Po ceste ako som k nemu kráčala, som cítila, že ma opäť rozbolela hlava. Zdvihla som svoj pohľad a potom som ich zbadala. Lorda Aloysiusa s kopec ďalšími upírmi, ktorí s ním boli. Po jeho boku však stálo nejaké dievča s chlapcom, ktorí mi bol tiež povedomí. Potom však sa stalo niečo, čo som nečakala. Na ich strane sa k nim pridala moja rodina.

"Čo?!" Kyeran zavrčal a otočil sa ku mne.

"Ako to, že sa dostali preč!" Skríkol a vraždil každého pohľadom.

"Ja som ich pustila Kyeran." Ozvala som sa a všetci rázom stíchli.

"Ty?! Veď som ti dal všetko, čo si chcela! Ako si ma mohla takto podraziť!" Zreval a zintenzívnel svoj pohľad.

"A ty Kyeran? Ako si mi mohol niečo také zatajiť, že oni sú moja rodina?" Nadvihla som obočie a pozrela naňho neutrálnym pohľadom.

"Ty malá..." Nedohovoril a potom sa otočil na Aloysiusa...

Taaak konečne som sa dokopala k pridaniu ďalšej časti 🥺😅❤️❤️.
Ospravedlňujem sa, že až tak neskoro, ale mala som menší úraz nedávno, čo ma odstavilo od pridávania, ale opäť som tu a ready dokončiť tento príbeh už čoskoro! 🥰🥰🤗❤️❤️ Dúfam, že sa Vám dnešná časť páčila!