Dark Truth

14. Časť

Divné bolo, že to však nikto nevravel. Ten hlas bol akoby vo vzduchu a niekam ma volal. Zišla som z cesty a smerovala po lesnej cestičke. Stromy tu boli trochu vykrivené, čo mi bolo povedomé, ale nevedela som si spomenúť, odkiaľ som to tu poznala. Veď je to nemožné, som tu sotva pár dní a to som sa z toho hradu nikde nepohla.

"Poď! Ukážem ti spomienku!" Hlas to opakoval dookola a mňa to viac a viac lákalo. Ani neviem ako dlho som išla, no niekde úplne v diaľke som počula kone. Zrejme Aloysius a naši strážci. Nevenovala som tomu však nejak veľkú pozornosť, pretože hlas ma volal ďalej.

"Poď! Len poď!" Volal ma stále intenzívne až sme napokon došli k nejakej starej chatrči. Poobzerala som si ju, no vôbec som nevedela, prečo ma hlas nalákal práve sem. Pomaly som začala k nej kráčať až som musela zastať, pretože mi do hlavy udrela spomienka.

Flashback

"No tak utekaj Tan!" Skríklo na mňa nejaké osem ročné dievčatko.

"Veď už idem, ale bolia ma nohy!" Zakričala som na ňu a zafunela.

"Vidíš tento domček?" Opýtala sa ma.

"Áno vidím, komu patrí?" Pozrela som na domček, ktorý bol krásny.

"Nám. Ocko nám ho kúpil. Teda viac menej mne, pretože tu budem bývať so svojím frajerom." Zachichotala sa a ja spolu s ňou.

"Ale Lulu, nemali by sme sa už vrátiť? Mama s ockom sa budú hnevať!" Pozrela som na ňu smutne a ochvíľu som už plakala.

"Ale no tak! Žiadny zaracha nám nedajú." Pozrela na mňa s úsmevom a objala ma.

"Naviac môžeš toto miesto využiť ako únik od reality, pretože ja sem chodievam dosť často. Možno by som tu chcela byť aj pochovaná, keby som zomrela." Zapozerala sa na veľký strom, ktorý stál za chatkou.

"Je tu naozaj pekne." Potvrdila som a prisadla si k nej.

"Ale však ma neopustíš nikdy, zostaneme navždy spolu, dobre?" Pozrela som na ňu a dali sme si na to malíček.

"Navždy spolu!"

End flashback

Objali sme sa a zrazu sa všetko vrátilo do reality. Bola noc a ja som tam stála pri tej rozbitej chatrči a po tvári mi tiekli slzy. Dýchalo sa mi ťažšie, no zrazu ma rozbolela hlava a odpadla som. Posledné, čo som však postrehla bol výkrik môjho mena, no potom už nič.

Prebudila som sa až na to, že som o niekoho opretá a že to s nami hompáľa z jednej strany na druhú.

"Č-čo?" Vyšlo zo mňa len toto a potom som rozlepila oči.

"Kľud. To som ja." Ozval sa Aloysius a pevnejšie ma chytil jednou rukou. Natiahla som sa s mojou rukou, že tu jeho dám dole, ale potom to prišlo. Moju ruku som tesne zastavila od tej jeho a váhala som. Neviem prečo, ale nejako som to nechcela. Nechcela som, aby sa ma nedotýkal, tak som svoju ruku jemne priložila na tú jeho a na chrbte som pocítila ako sa nadýchol a určite musel ostať prekvapený mojím činom. V tichosti sme išli a každý bol vo svojich myšlienkach. O pár minút sme už došli pred jeho hrad a ja som zosadla. Podlomili sa mi kolená, no Aloysius bol rýchly a zachytil ma.

"Vďaka." Nepozrela som naňho a potom ako tak sa udržala na nohách.

"Odveďte vašu kráľovnú späť do izby." Prikázal strážam a ja som sa vybrala dnu, pretože mi začala byť zima.

"Ale pane..." Nedohovorili, pretože ich vyrušil.

"Aké ale?! Okamžite!" Zhúkol a hneď ma dobehli. Vošla som do našej izby a sadla si na posteľ. Priložila som si ruku na hlavu, pretože som ešte stále cítila bolesť.

"Bella?" Oslovil ma Aloysius a ja som naňho zdvihla svoj pohľad.

"Čo si robila pri tej chatrči?" Opýtal sa a prisadol si ku mne.

"Ja neviem, nevládala som už chodiť, tak som zastavila a sadla si, no a potom som sa vybrala cez les a natrafila som na ňu." Mykla som plecami a videla, že ma študuje. Musím si dávať pozor na svoje myšlienky, pretože mi ich môže hocikedy prečítať.

"Oddýchni si, zajtra začneš s Xinerou trénovať mágiu." Svoju ruku mal položenú na tej mojej a potom ma pustil a odišiel. Zvalila som sa na posteľ a vydýchla. Ani neviem ako a zaspala som.

Zobudila som sa na to, že cítim dym. Otvorila som oči a všimla si, že horí dom. Rýchlo som sa snažila dostať do izby rodičov, no celý dom už bol v plameňoch. Počula som ich kričať, no kričali nech utečiem. Do kuchyne som sa dostala ledva, aj to som zakopla na schodoch a spadla. Dúfam, že dieťatko je v poriadku. Rýchlo som sa postavila a vybehla z domu. Tam som spadla na zem a všimla si postavu, ktorá stojí hneď oproti mne.

"Ahoj Lena." Pozdravil ma Kyeran a ja som neverila vlastným očiam.

"To je tvoja práca." Povedala som a rozkašľala sa, pretože som sa trochu nadýchala toho dymu.

"Povedal som, že mu vezmem všetko na čom mu záleží." Usmial sa a chytil ma za bradu.

"To dieťa malo byť moje." Pošepkal mi do ucha a potom som pocítila bolesť v oblasti srdca.

"N-nevieš, do čoho si sa p-pustil." Boli posledné slová a potom som už videla biele svetlo....

Prebudila som sa na výkrik a na to, že ma niekto objal.

"Kľud Bella! Bol to iba zlý sen." Cítila som, že po lícach mi tečú slzy a pozerala som okolo seba. Ani som si neuvedomila, že ma stále objíma. Vôbec mi to nevadilo, pretože som to teraz potrebovala. Ľahla som si späť, no do rána som už nezažmúrila ani oko. Na raňajkách bol každý veselý, dokonca aj Aloysiusova matka, len ja som akoby bola bez duše a bez nálady. Aloysius si to určite všimol, no našťastie sa ma nič nepýtal.

Po raňajkách som išla rovno za Xinerou. Rozprávala sa pri stajniach s Erikom, čo ma aj naštvalo, keď som si spomenula ako ma klamal. Podišla som čo najbližšie a odkašľala si. Obaja sa na mňa otočili a Erik hneď sklopil pohľad.

"Tak sa maj Erik, vidíme sa neskôr." Rozlúčili sa, no Erik mi daroval ešte pohľad. Ten môj bol plný smútku a sklamania. Otočila som sa a išla s Xinerou preč.....

Tak a máme tu ďalšiu časť! 😇❤️😘 Ako sa Vám páčila? ☺️😎