Dark Truth

18. Časť

Vrátila som sa späť do izby a mala som šťastie, že Aloysius bol ešte stále na balkóne. Ľahla som si do postele a tvárila som sa, že spím.

"Viem, že si hore." Do riti.

"No som." Odpovedala som ako idiot a pozrela naňho. Ruky mal opäť na hrudi a ten jeho postoj bol nehorázne príťažlivý! Drž klapačku Bella! Ešte pred pár mesiacmi si ho preklíala, aby vonial fialky od spodu a teraz ho tu ideš vyspevovať aký je to úžasný, sexy, nebojácny, mocný a príťažlivý chlap? Vážne asi nie som v poriadku.

"Musíme sa o niečom veľmi dôležitom porozprávať." Prehovoril a stále zo mňa nespúšťal zrak. Dosť ním skákal aj na moje brucho, čo sa mi vôbec nepáčilo, no tvárila som sa, že to nevidím.

"A o čom?" Nadvihla som obočie a tvárila sa ako debil, aj keď povedzme si úprimne, že sa tak tvárim celý život, ale to je už iný príbeh.

"Dôvod, prečo si odpadla." Podišiel bližšie a kľakol si. Sklopil hlavu a zrejme hľadal vhodné slová, ako mi to povedať.

"Vieš..." Začal, no stíchol, pretože to zrejme nedokázal a asi si nebol istý, či som mu už za ten čas odpustila, keďže sme sa už o tom ani veľmi nerozprávali. Teda skôr sme sa o tom vôbec nerozprávali.

"Máš na mysli moje tehotenstvo?" Nadvihla som obočie a on ostal na mňa prekvapene pozerať.

"Počula som ťa ako si bol na balkóne." Primkla som pery v rovnú čiaru a pozrela inde. Jeho ruka však moju tvár otočila späť smerom k nemu a pozrel mi rovno do očí. Cítila som akoby svojím pohľadom mi blúdil rovno až do mojej duše.

"Bella ja to dieťa chcem." Povedal rozhodne a mračil sa. Prečo mi to robí? Je taký krásny keď sa tak mračí. Pane bože! Veď ja som zamilovaná.

"To je milé, ale ja si nie som veľmi istá." Povedala som nerozhodne a modlila sa, nech nezačne kričať.

"Vieš, sme teraz v zložitej situácii a nie som si istá, či by bolo dobré, aby sme teraz mali dieťa." Pozrela som naňho a videla som, že v očiach sa mu myhlo sklamanie.

"Bella no tak, veď som ti povedal, že ti už viac nikto neublíži a ja svoj sľub dodržím. Nikto mi nebude zamestnávať myseľ tak, ako ty! Všade budú s tebou chodiť tie najlepšie stráže a nič sa ti nestane." Pozeral na mňa prísne a cítila som, že sa aj trochu hnevá.

"Pozri Aloysius to je všetko pekné, lenže ty ma nikdy nebudeš milovať tak, ako Lenu. Možno sa smeješ, že nemám pravdu, ale ja to tak cítim a viem, že to tak bude Aloysius. Keď pred tebou hocikto spomenie Lenu, tak nevnímaš nič iné, len ju a viem, že keby nebolo mňa, tak tu mohla ešte byť." Pozrela som naňho so slzami v očiach, no nemienila som, aby čo i len jedna z nich vyšla na povrch.

"Nie je to pravda Bella a ty to vieš! Vždy keď ju niekto spomenie sa snažím na ňu zabudnúť, pretože viem, že tu už nie je a z nejakého dôvodu mi dala do života teba. Ja sa len snažím zistiť celú pravdu Bella. Hlavne to, prečo mi nepovedala to, že bola tehotná." Videla som, že aj on ma láske oči, no bolelo ma vidieť ho takto. Ubíjalo ho to vo vnútri tak, ako mňa.

"Ja ťa prosím Bella, premysli si to. Naše dieťa už môj súhlas počulo, teraz čaká už iba na teba." Svoju ruku položil na moje ploché bruško a potom odišiel. Bola som zmätená, nevedela som, či to nazoaj chcem alebo nie. Čakalo ma veľké a dlhé rozhodovanie sa.

Ďalší deň som sa opäť učila čarovať. Tentokrát som sa učila bojovať s ľadom. Je to jeden z najmocnejších živlov v mágii. Hneď na prvom mieste je oheň. Aspoň som to takto čítala v ich knihách.

"Sústreď sa Bella! Musíš myslieť presne na terč, ktorý chceš zničiť a sprav z neho ľadovec." Opakovala mi to už po desiaty krát a ja som začínala mať z toho už nervy! Zatvorila som oči a keď som ich otvorila po zemi bolo kopec vody a ľadu. Terč bol úplne zdemolovaný a ja som na to pozerala s vypulenými očami.

"Super! Zvládla si to!" Xinera sa tešila, no ja vôbec nie. Neustále mi po mysli behalo dieťa, ktoré nosím v sebe. Keby to nebol spravil, nestalo by sa to, no na druhú stranu som sa vždy tešila, keď budem mať rodinu. Povzdychla som si a s pozdravom sa s ňou rozlúčila. Síce na mňa pozerala podozrievavo, no chvála Bohu sa na nič nepýtala. Blížila som sa k stajniam, kde už bola stráž. Mávnutím rukou som im z mysle vymazala spomienku, kde ma videli prichádzať a aj odchádzať na koni. Cválali sme po rovnej ceste neviem ako dlho, no napokon som došla pred nejaké veľké sídlo. Nikto tu však nebol. Celé bolo opustené. Zosadla som z koňa a vybrala sa pozrieť sa tu na tento dom. Stúpila som na prvý schod a potom to rázom prišlo.

Flashback

"Tak si pohni! Lebo nás naši zabijú! Skríkla som na Lulu a ona hneď utekala za mnou.

"Veď dobre!" Zasmiala sa tiež a chytila ma za ruku. Obe sme vybehli po týchto schodoch a utekali do vnútra.

"Kde ste boli divečatá?" Zastavil nás muž v starších rokoch a usmial sa na nás.

"Bernard! Neprezraď to mame a ockovi, lebo by sa hnevali!" Zachichotali sme sa a utekali do izby.

End flashback

Potriasla som hlavou a obzrela si schody. Boli presne také isté ako vtedy. Do očí sa mi nahrnuli slzy pri spomienke na Lenu, ktorú som volala Lulu, pretože sa jej to vždy páčilo. Vošla som dnu a v dome to bolo všetko zaprášené, no nič nebolo porušené alebo popraskané.

"Poď za mnou!" Zrazu sa ozval vo vzduchu opäť ten hlas, ako vtedy v lese. Kráčala som hore po schodoch na poschodie a poobzerala sa okolo. Steny boli z dreva a celé to tu na mňa pôsobilo tak prítulne, ako domov.

"Len poď! Nájdi postieľku!" Opäť sa ozval hlas, no ja som nechápala.

"Nájdeš spomienku! Postieľku!" Opäť prehovoril a ja som sa začala pozerať po izbách, keď tu zrazu som vstúpila do spálne, kde blízko balkónu bola postieľka. Podišla som bližšie a pozrela sa na ňu. Celá bola biela a v nej ružové obliečky. Bola tam aj hračka a cumlík, ktorý som chytila do ruky.

Flashback

"Pšššššt, tichúčko zlatko." Mamka ma držala na rukách a snažila sa ma uspať. Keď sa jej to konečne po hodine podarilo, tak ma položila do postieľky a išla si ľahnúť. Ja som zatvorila oči a zaspala. Zobudila som sa však na to, že je chladno. Dvere od balkóna boli otvorené a pri mojej posteli stála osoba v čiernom plášti a s červenými očami. Natiahol ku mne ruku, no ja som sa rozplakala a tým zobudila rodičov.

"Okamžite od nej odstúp!" Skríkol môj otec, no dotyčný sa len zasmial a dal si dole plášť.

"Drahý Mark, prečo by som mal?" Nadvihol obočie a usmial sa. Bol to Kyeran!

"Nechaj ju na pokoji. Dali sme ti Lenu! Čo ešte viac chceš?" Opýtali sa ho a Kyeran sa opäť len zasmial, no potom pozrel na mňa.

"Lena mi je na nič, keďže ona o mňa záujem nemá." Prehovoril potichu a nespúšťal z nich oči.

"Lenže ona, ona je iná." Ukázal na mňa prstom a ja som stále plakala.

"Cítim z nej veľkú moc a tú skôr či neskôr dostanem. Či už po dobrom alebo po zlom." Pohladil ma rukou po líci, no škrabol ma niečím ostrým a potom rýchlo zmizol.

End flashback

Taaak a máme tu ďalšiu časť! 😯❤️ Začína sa nám to nejako pekne zamotávať, nie? 🤔 Bella dostáva čím ďalej tým viac spomienok z detstva. Čo si myslíte? Čo je skutočná pravda a čo lož? 🤭❤️❤️ Ako sa Vám páčila dnešná časť?! 😏 Odchádzať nemusíte, lebo neskôr pribudne aj druhá bonusová, ktorú som včera nedala. ❤️