Dark Truth

5. Časť

To je už nehoráznosť! Ako si dovoľuje prísť do izby, keď sa prezliekam?! Ešte tak potichu! Arrgghhh! Neznášam toho chlapa. Jasné, pretože ho miluješ. Dodalo moje svedomie a ak by sa dalo pokarhať, tak už vonia asi fialky od spodu. Ja toho chlapa nemilujem, nikdy ani nebudem. Ani keby som mala pre neho skočiť z mosta. Radšej skočím a sa zabijem ako ho milovať. Čím viac som však vymýšľala výhovoriek, prečo ho nemilujem, čo je mimochodom pravda, tým viac som si pripadala, že začínam klamať samú seba. Viem, spravil mi toho veľmi veľa a neboli to dobré veci, ale spomenul niečo, čo som postrehla veľmi dobre. Vraj mal na to nejaký dôvod. Viem, že sa nepatrí čítať niekomu myšlienky a nie to ešte jemu, pretože ak by sa to dozvedel asi by ma zabil, ale nespravila som to schválne. Keďže mal na to dôvod, tak by som ho veľmi rada zistila. Vôbec však netuším kam sa podel, keďže sa tu objavil akurát, keď som sa prezliekala a než som stihla niečo povedať, tak aj hneď zmizol. Vyšla som von z izby a snažila sa niekoho zohnať, no nikto tu nebol.

"Haló!?" Ozvala som sa hlasno na celú chodbu, no nič. Prešla som do inej chodby a opäť sa ozvala.

"Pani moja vráťte sa prosím do izby, teraz je to nebezpečné. Zaútočili na nás draci!" Oboznámila mi situáciu slúžka a hneď odbehla preč. Čo? No to sa mi snáď sníva. Vybehla som von zo sídla a mierila k stajniam, ktoré tu boli. Stihla som si ich obzrieť len z vonku, keď som kopec času trávila aj cez noc von. Otvorila som od stajni dvere a hneď to aj oľutovala. A toto je zas do riti čo?! Predo mnou stáli kone, no vôbec to neboli normálne kone. Mali dlhé špicaté zuby v predu, teda myslené ako majú upíri a ich oči boli červené. Srsť mali rôznu, takže aspoň niečo bolo normálne, ale miesto podkov tam mali, ani neviem ako to popísať. Skôr to boli obrie železné topánky a namiesto uzdy boli reťaze.

"To si zo mňa robíte srandu." Povedala som si zúfalým pohľadom a zopár strážcov sa otočilo na mňa.

"Kráľovná moja? Čo tu robíte? Okamžite sa musíte vrátiť do sídla." Chystali sa ma odniesť späť, no ja som protestovala.

"Ako vaša kráľovná Vám prikazujem aby ste mi osedlali koňa!" Povedala som rozhodne a dupla nohou ako malé decko. No neviem koho som tým chcela presvedčiť, ale začala som pochybovať keď si medzi sebou vymenili pohľady a potom opäť pozreli na mňa.

"Aleee..." Ozval sa jeden z nich, no keď som naňho pozrela, hneď aj zmĺkol.

"Žiadne ale, chcem koňa. Ihneď!" Dala som dôraz na slovo ihneď a čakala nech mi ho pripravia, aj keď som sa modlila aby ma radšej vážne odviedli späť.

"Nech sa páči." Jeden odstúpil a priviedol mi druhého koňa zo stajne. Bol riadne vysoký a biely. No skvelé, asi ľutujem, že som oňho požiadala. Ako sa to riadi? Keď som otvorila ústa, že sa to opýtam, jeden z nich to zrejme pochopil a ujal sa vysvetľovania.

"Aha, takže sa s ním musím akoby spojiť?" Nadvihla som pobavene obočie. Veď to nebude nič ťažké. Ahooj pekný koník.
"K vašim službám moja kráľovná." Skoro som asi spadla na zem. Ten kôň mi naozaj odpovedal?! No fajn, v tomto svete ma už vážne nemôže nič prekvapiť.

"Hijó?" Aj som oľutovala, že som to vyslovila. Ten kôň sa rozbehol tak rýchlo, že som sa už videla na zemi. Našťastie som sa však udržala a držala sa ho pevne ako kliešťa. Netušila som, kam idem, ale ten kôň to asi vedel, keďže ma doviedol na nejaké príliš veľké pole, kde som videla ďalšie kone podobné môjmu a na nich boli asi strážci a snažili sa zahnať draky, ktoré im jasne spôsobovali škody na majetku.

"Do pekla, čo tu robíš?" Ani neviem kedy sa pri mne objavil Aloysius so svojim čiernym koňom a ďalšími dvoma strážcami.

"Pomáham?" Nadvihla som obočie a uchechtla sa.

"Skôr ako to asi vyzerá, keď nepomáhaš. Mala si ostať v izbe alebo ťa omrzel tvoj život?" Nadvihol obočie a niečo kovové hodil smerom do vzduchu, kde letel drak. Nanešťastie ho zasiahol, no drak to ustál a odletel.

"Nemusíte ich zabíjať. Čo keby si sa ich opýtal, čo majú za problém?" Navrhla som a silnejšie sa chytila reťazí môjho koňa. Ak kôň rozumie a vie rozprávať, tak prečo nie aj drak.

"Áno, jasné, nemám ho rovno pozvať na kávu?" Opýtal sa posmešne a potom odbehol s tým, že sa nemám odtiaľ pohnúť. No to iste, už vidíš ako ťa tu čakám. Pretočila som očami a zosadla z koňa.

"Ostaň tu, hneď som späť." Začínali ma už vytáčať tieto nálady a spôsoby týchto upírov v tomto svete. Vybrala som sa po vlastných nohách do stredu tohto bojiska. Počula som pár hlasov, ktoré na mňa volajú, či som sa zbláznila a chcem umrieť, pretože som akurát mierila k obrovskému drakovi, ktorý bol na zemi a chystal sa vychŕliť oheň mojím smerom, no keď ma zbadal, tak zavrel svoju tlamu a zohol hlavu viac k zemi. Obzrela som sa okolo seba a celý boj, ktorý sa tu odohrával rázom prestal a všetci spočinuli svojími pohľadmi na nás. Otočila som sa späť na draka, ktorý bol obrovský a mal červené oči a celý bol pokrytý dosť ťažkým železom, ktoré ho malo chrániť pred možným poranením, či už od zbraní, alebo pred iným ohňom od iného draka.

"Bella do riti čo to robíš? Okamžite sa vráť!" Počula som v hlave Aloysiusov hlas, no úplne som ho odignorovala. Veď povedzme si úprimne, že ak z tohto vyviaznem živá, tak mi to dá určite poriadne vyžrať. Drak neprestal na mňa pozerať a ja som zastala v pohybe. Celý čas, čo som sa mu dívala do očí som mala pocit, že sa mi pred očami myhol celý jeho život. Toľko bolesti a smútku v jeho očiach bolo cítiť aj bez námahy vynaložiť nejaké úsilie, že som mala chuť ho objať. Neviem, čo mi to v tú chvíľu napadlo, no potrebovala som sa ho dotknúť aby vedel, že má nejakú podporu. Pomaly svoju hlavu sklonil viac k zemi a priblížil sa k mojej ruke, ktorú som vystrela. Keď sa moja ruka dotkla jeho hlavy, pocítila som všetky emócie, ktoré cítil. Zvedavosť, strach, hnev, smútok, no aj lásku, že konečne pocítil, aké to je, keď ho niekto chápe. Obe ruky som dala okolo jeho hlavy a priložila tu svoju na jeho. Jasne som cítila ako dýcha a je kľudný, no zároveň som sa aj bála tak veľkého stvorenia, ale niečo v mojom vnútri mi vravelo, že pre toto som bola zrodená a ja som chcela za každú cenu zistiť, čo to je.

"Už sa nemusíš báť, nikto ti už nebude ubližovať." Pošepkala som a vôbec som nevedela odkiaľ sa to vo mne nabralo. Všimla som si, že dvaja strážci sa k nám rozbehli, no druhý drak zavrčal a obaja zastali a vrátili sa späť.

"Bella?" Počula som Aloysiusov hlas a otočila som sa späť naňho. Pozeral na mňa dalo by sa povedať dosť prekvapene no aj nahnevane.

"Musíš riešiť všetko po zlom Aloysius? Prečo musíš ubližovať týmto stvoreniam?" Zamračila som sa a pocítila som teraz hnev, ktorý mal v sebe ten drak....

Tak a máme tu ďalšiu časť 😱😳. Už sa nám to začína zaostrovať. Čo si myslíte o tom, že Bella má takú silnú moc? 🤔😎❤️❤️❤️