Spútaní klamári ✔ (1)

....

Avara

Starenka ju opäť uchopila za ruku a usmiala sa na ňu. „Vieš o tom ako ťa volajú tunajšie ženy?" zašepkala chrapľavým hlasom. V očiach sa jej odrážala neznesiteľná bolesť. Avara jej chcela povedať, aby nerozprávala, no nespravila to. Nemohla. Čo ak to boli jej posledné slová? Túžila si ich vypočuť.

„Netuším," odvetila plačlivým hlasom. Sama seba nespoznávala.

„Strieborná princezná," vydýchla.

„Nie som princezná, mýlite sa," prekvapilo ju to. Mali by ju nenávidieť. No možno sa chorá žena nemýlila, spomenula si, ako ju tak skoro nazvala zapisovateľka.

„A predsa vidím, že máš na hlave korunu ukovanú samotnými hviezdami. Si budúcou Lunou môjho mocného princa – zasľúbenej alfy, ktorá uchváti celý svet, aby sa už nikto nemusel báť nemŕtvych, či lesných zverí. Vyvolená! Si odrazom čistého srdca princa."

„Váš princ ma volá biela skaza."

„No a popritom myslí biela duša."

„Nič o mne neviete. Ak je môj vzhľad odrazom Anvilsovho srdca, tak ten jeho zase toho môjho. Vo vnútri som hnilá..." Myslela na princove čierne vlasy a temný zjav, ktorý ju občas dokázal vydesiť.

„Iba skazení si nepripustia, že ich duša je tmavšia ako samotná čierňava. Pokiaľ dokážeš stále cítiť bolesť v srdci, tak mi ver, že je možné zachrániť si svedomie a vyhrať nad prízrakmi, ktoré ťa sužujú. Si živá, princezná. Sprav všetko pre to, aby si bola šťastná." Žena zatvorila oči.

Avara sa pohla rýchlosťou svetla a uchopila ju za ramená. Potriasla ňou, pretože zaraz upadla do hlbokého spánku. Snažila sa ju prebrať, no už vedela, že to sa nestane. Pri tom rozruchu rozliala aj kotlík, ktorý položila pri posteľ. Po dlážke sa rozlial odvar. Nepríjemne zapáchal a začalo sa jej ťažšie dýchať.

Kiežby sa udusila!

Dobre spravila, keď kotlík rozliala. Bol v ňom len jed! Zlyhala! Proste opäť sklamala a tá žena na to doplatila tým najcennejším.

Najvyšší ju nenávideli, bola stelesnením veľkého životného omylu. Mala už dávno zdochnúť. Bez Thers bola nikto.

Podvodníčka, nie si južná hrdinka, si len moja spútaná klamárka – ozýval sa jej Anvilsov hlas v hlave. Po prvýkrát si nahlas priznala, že mal po celý ten čas pravdu.

----

Morfi

„Prestaňte, provokujete ma! Nechcem byť len krásna tvárička, som aj niečo viac," povedala nevrlo a chcela sa mu otočiť chrbtom. Jeho ruka spočinula na jej ramene a priam ju prišpendlil k zemi, nemohla sa od neho pohnúť. Držal ju na mieste. „Každá krása skončí!" vyhŕkla rozhorčene Morfi.

„Vaša nie, ste nesmrteľná!"

„Som zvedavá, či to zopakujete, ak sa tu zdržíme až do východu slnka. Čo potom zostane po mojej krásnej tvári? Budem rovnaký prach ako vy! Nik si nepovie, och henten popol sa krajšie nesie do sveta. Som rovnaká ako ostatné ženy v tomto dome a som tiež znechutená z toho, že si to nik iný neuvedomuje."

„Páči sa vášmu otcovi, že tak veľa rozprávate?"

„Nemáte žiadnych potomkov?" opätovala mu otázku. Pousmial sa.

„Nemám."

„Ste mladý na to, aby ste ich mali?"

„Nie, to nie som. Niekto by povedal, že už som skôr dosť starý na to, aby som nejakých mal."

„Dovŕšite čochvíľa 2000 rokov a budete musieť uľahnúť do rakvy, že?" Bolo to odveké pravidlo. Upíri mali medzi sebou dohodu. Prenechávali zem mladším. Nemohlo ich byť toľko. Samozrejme, že sa mohli nechať zabiť, lenže niektorí nechceli ukončiť svoj život. Chceli žiť v mysliach potomkov, rovnako ako Basil žil v tých ich, aj v Morfi.

„Musí to byť strašne smutné," zamyslela sa nad tým. „Ak nemáte potomkov, tak s kým sa budete rozprávať? Komu budete čítať myšlienky?" spýtala sa ho otvorene. Vyzeralo to tak, že ho dokázala prekvapiť. Strnulo stál a opäť pootvoril ústa.

„Možno poprosím vás, aby ste mi robili spoločnosť. Možno vás teraz unesiem a zatvorím v mojom maličkom kráľovstve. Potom už nebudem sám, budem počúvať vaše myšlienky," náhle sa zdalo, že ho taký nápad veľmi potešil. Morfi si pomyslela, že si z nej robí srandu, lenže on sa len nahlas zasmial a pritakával.