Spútaní klamári ✔ (1)

Sedemnásta kapitola

Zatvorila sa do izby a denník hodila na stolík. Hneď zamierila do kúpeľne, aby si umyla uplakanú tvár. Predsa jej môže byť jedno, čo si Anvils myslí. Nezáležalo jej na jeho názore a pokiaľ ju mal za šibnutú, tak nech! Nech si vyserie oko a ide do pekla.

Opäť jej po tvári stiekli slzy a zaprela sa do umývadla. Z hrdla jej unikol vzlyk. Bola tak nešťastná. Dovolila si myslieť na krajšiu budúcnosť a tá sa jej rúcala ako domček z kariet. Prečo išla na sever? Doma bola šťastná a tu si len pripomenula aká je zlomená.

Och, klamala samú seba. Nebola šťastná ani doma. Anvils jej len povedal, čo si o nej myslí. Predsa bol úprimný a ona miesto toho, aby sa mu to pokúsila vysvetliť sa rozplakala a neprijala jeho názor. Síce sa jednalo o jej príčetnosť, no nenasvedčovalo toto všetko, že má v skutočnosti pravdu? Bola totálne mimo a nemala vôbec nič.

Som z teba sklamaný, ozval sa jeho hlas v jej mysli. Dookola si to opakovala a mučila sa tým. Nadvihla pohľad. V zrkadle uvidela nádhernú ženu so šialenstvom v očiach, ktorá sa triasla. Čo ak mal Anvils pravdu? Teda samozrejme, že bola sklamaným, no čo ak uhádol, že je šialená? Thers možno nebola skutočná a toto všetko... NIE, BOLA! Nemôže teraz o sebe pochybovať. Najvyššia bohyňa meča ju zachránila pred smrťou a ona bola jej dlžníčkou. Síce to znelo zvláštne, no to všetky veľké príbehy.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Avara sa zhlboka nadýchla a do nosa jej udrela jeho vôňa. Anvils stál za dverami a neprestal na ne trieskať a opakovať jej meno. „Pohni si, už nás všetci čakajú!" dodal, keďže stále bola opretá o umývadlo.

Čakajú?

Napokon otvoril dvere. Ani sa nezamyslel nad tým, čo robí v kúpeľni a vošiel dnu. Našiel ju stále opretú o umývadlo, ako sa snaží popadnúť dych. Neotočila sa na neho.

„Meškáš!" povedal, ako keby sa nič nestalo a nesledoval ju pri zrútení. Potrebovala Thers. Keby si bohyňa nehonila ego na hrách, tak by ju nikdy nenašiel uplakanú.

„Nikam nejdem," pokrútila hlavou.

„Si južná hrdinka?"

„Podľa teba som podvodníčka." No a Biela skaza.

„Aj vlčie podvodníčky sa zaprisahali, že budú chrániť ľudí. Čiže ideme. Čerstvý vzduch nám obom pomôže." Bolo jasné, že neodíde, pokiaľ sa nepohne. Avara vypla vodu a nahlas si povzdychla. Utrela si tvár do uteráku.

„Pozri sa ako vyzerám. Tvoji muži ma vysmejú!"

„Pokiaľ sa nejaký zasmeje, máš dovolené ho skopať. Neporušíš tým zmluvu," ponúkol jej. Načiahol sa a vystrel ruku, aby ho mohla uchopiť. Síce musela prehltnúť ego a zahnať hnev, no napokon ju prijala a on sa jej dotkol. Ako keby medzi nimi preskočila tá povestná iskra. „Poďme, inak Frelin bude nadávať."

„Nemám rada tvojho bratranca," vypadlo z nej.

„Vaše pocity sú vzájomné."

„Ani sa nepokúsil ísť za Lusixou," obvinila ho. Lusixa sa jej zdôverila, že občas mala nutkanie sa s Frelinom porozprávať, no vždy keď k nemu zamierila, tak sa dotkol iného muža a išli riešiť niečo naliehavé. Vyhýbal sa jej a dával si pekelný pozor, aby ho nikde nemohla zastihnúť samého. Lusixa popritom nechcela aby jej dal päť detí a ani záväzok, potrebovala sa mu ospravedlniť za to, že ho skoro podrezala. On jej to nedovolil.

„Je to len na ňom. Nemôžem ho nútiť a ani ty nie. Pokiaľ sa s ňou nechce rozprávať, tak to rešpektujem. Frelin nikdy nebol typ na záväzky," taktne sa jej to snažil vysvetliť.

Avara schmatla kľúčik a zamkla si pred Anvilsom izbu. Mala tam predsa denník. Síce vlka by hlúpe dvere nezastavili, no hluk by aspoň niekoho privolala.