Spútaní klamári ✔ (1)

Epilóg

Bola to jedna z tých nepokojných nocí. Stany sa zmietali v daždi a pred zimou ich nedokázali zahriať ani teplé prikrývky. Frelin s Lusixou však už dávno neležali s ostatnými a nepokúšali sa spať, aby do rána nabrali nejakú energiu. Obaja mysleli na to, aké to bude nepríjemné, keď budú kráčať v takej zime.

Frelin našiel odkaz od Anvilsa a totálne sa vytočil. Jeho bratranec očividne stratil aj tých zopár mozgových buniek, ktoré mu zostali, keď opäť uvidel zradnú Avaru. Tá ženská sa ho snažila zabiť a nič na tom nezmenil ani fakt, že sa zblížili. Frelin si sľúbil, že Anvilsa nenechá osamote s Avarou. No a keď sa dozvedel, že princ si len tak zdrhol, vytočilo ho to do nepríčetnosti. Musel dať rozkazy chlapom, chvíľku zostať, avšak akonáhle sa mohol vypariť, tak sa o to musel pokúsiť. Preto si balil len to najdôležitejšie a pripravoval sa na to, že bude premočený na kosť.

To isté robila Lusixa. Vlasy si zopla do pevného drdolu a v ľavej ruke zvierala odkaz od Avary, ktorý síce nebol určený len pre ňu, avšak len ona jediná vedela, že ju predsa nemôže nechať osamote s Anvilsom. Čo ak sa jej pošmykne ruka? Opäť ublíži princovi, nebodaj ho tento raz aj zabije a tým zničí aj samú seba. To nehodlala dopustiť, nemohla by žiť sama so sebou, keby zostala v tomto prekliatom stane a nešla za priateľkou. Lusixa sa ani neobávala toho, koho stretne v lese. Nezáležalo jej na zvieratách, upíroch či iných bytostiach. Považovala samú seba za silnú a tú vieru v nej vzbudila Avara, ktorá ju s láskou prijala do bojovej jednotky a dovolila zažiariť. Rozhodla sa, že to musí kamarátke splatiť.

Obaja vybehli zo stanu a stretli sa v lese. Frelin, keď uvidel Lusixu, tak skoro odpadol. Nepríčetne nahnevaný sa k nej rozbehol a dúfal, že nezburcuje stráže. „Okamžite sa vráť do stanu!" zašepkal výhražným hlasom, nemal v pláne s ňou ani diskutovať.

„Vážne na mňa striehneš? Nemôžeš mi rozkazovať, nepatrím do vášho cisárstva. Je mi u riti aké máš postavenie," zaškerila sa na neho a pokrútila hlavou.

Frelin ju schmatol za ruku. „Lusi, ja teraz odídem, pôjdem stopovať tvoju podarenú hrdinku, ktorá sa už raz pokúsila zabiť Anvilsa. Dovediem ich domov, no budem to môcť urobiť len vtedy, keď budem vedieť, že budeš poslušné dievča! Vráť sa do bezpečia a dávaj si na seba pozor."

Lusixa sa na neho zmätene pozrela. Ako to, že ho napadlo to isté, čo ju? Pre Najvyšších! Naozaj mala toho mnohé spoločné s Frelinom, aj keď nechcela a nepripúšťala si to. „Idem s tebou."

„To nie je dobrý nápad."

„Prečo? Dokážem sa brániť, nebudem ti na ťarchu. Ak nepôjdem s tebou, tak pôjdem sama. No dvom by sa nám cestovalo lepšie!"

„Vraj lepšie? Pri našom šťastí sa pozabíjame."

„Sľubujem, že na teba nepoužijem dýku a ani ti neodrežem vlasy." Hodil na ňu taký pohľad, až mala nutkanie sa zasmiať a rozochvieť. No prinútila sa zachovať vážnu tvár.

„Fajn, radšej na teba budem dozerať. Neurob však nič šialené a poslúchaj ma. Udržím nás oboch nažive."

„To dokážem aj ja."

„O tom dosť pochybujem. Nespomaľuj ma, nemrauč a nesťažuj sa. To sú moje tri podmienky a pokiaľ porušíš čo i len jednu, tak ťa nechám na najbližšom bezpečnom mieste a tvoja výprava skončila." Ten blonďavý hlupák sa nad ňou týčil a dával jej príkazy, aj keď nemal na to právo. Lusixa však bola ticho. Musela ísť za Avarou a Frelin by sa s ňou aj rád pobil, aby nemohla.

Takže jej jedinou odpoveďou bolo len zaškerenie sa a ako prvá vykročila do tmavého lesa. Držal s ňou krok a pozornými očami sledoval okolie. Dovolila si nebyť ostražtá a len si hľadela na topánky. Pomyslela si, že toto bude naozaj dlhá cesta, isto dlhšiu ešte nezažila. Ak jej nepovie ani vetu, tak to bude mučenie.

Napokon sa však Frelin ozval, čo ju dosť prekvapilo. Ona sa rozhodla, že nebude tá prvá, ktorá preruší to neznesiteľné ticho. Lenže on sa zhlboka nadýchol a dal najavo, že je inteligentná bytosť, s ktorou by mohol viesť aj debatu: „Takže, čo je na tebe také zaujímavé, keďže si sa stala mojou družkou?" povedal. Lusixa netušila, či by sa nemala na neho uraziť. Mohla by tú otázku brať ako urážku, keďže bolo jasné, že je mimoriadne krásna a vzhľadovo sa k sebe hodili. Mali podobné povahy a nebola nejaká obyčajná sedliačka. Mala postavenie, dokonca aj kúsok slávy. Bola pre neho vhodná a ten hlupák to musel vidieť.

Chcel len aby stratila trpezlivosť a to mu nehodlala dopriať. „Takže, kde by som začala? Našťastie je táto cesta je mimoriadne dlhá, pretože mám mnoho vlastností. Napríklad fakt číslo jedna – som jediná bytosť, ktorá ti dokázala odrezať vlasy..." nehodlala ho šetriť. Len sa potichu zasmiala a on si nahlas povzdychol. Azda mal pravdu, že sa pozabíjajú skôr ako ich nájdu.

KONIEC