Spútaní klamári ✔ (1)

Tretia kapitola (2)

Strhol z nej zničené a špinavé spodné prádlo. Zatiaľ čo on bol zahalený, tak ona zostala úplne nahá. Nehanbila sa, ako by aj mohla? Už ju veľakrát takto videl.

Zbožňovala jeho dotyky. Presne vedel, ako ju ma rozospievať. Bozkával ju po špinavom tele a vôbec mu to nevadilo. Ťahala ho za zakrvavené vlasy a nechala sa ním rozmaznávať.

Ruky presunula na chrbát. Našla tu maličkú šnúrku, ktorá mu na tele držala nepotrebnú tuniku. Zatiahla za ňu. Neroztrhla mu oblečenie, miesto toho počkala, pokým si ho sám prevliekol cez hlavu a odhodil na zem.

Celou silou sa zaprela do jeho mohutných ramien. Donútila ho posadiť sa na posteli. Strčila do neho. Podvolil sa jej sile a spadol do matracu. Posteľ zapraskala. Nebola by prvá, ktorú zničili.

Dala mu bozk na odhalené brucho. Nechtami prešla po jeho bokoch, aby sa uvoľnil. Fungovalo to. On ju uchopil za vlasy. Nadvihol ich. Vytvoril jej maličký cop pomocou ktorého ju potiahol.

Túžila po ňom. Tiež chcela, aby sa jej dotýkal.

Aj skrz ten fakt, že boli v skutočnosti mŕtvi, dokázali cítiť vzrušenie. Netušila prečo im stvoriteľ ponechal túto radostnú stránku ich existencie, no stalo sa to. Občas po ňom túžila viac ako po krvi. Predstavovala si jeho dotyky v lone. Naplno ju to rozpaľovalo. Opäť sa cítila živá.

Nikdy sa nemilovala s nikým iným. Netušila, či to vedel. Sex bol síce príťažlivý, no už dávno si uvedomila, že ju vzrušovala myšlienka len na jeho telo a ruky. Keď hľadela na ľudského Dajlana, tak mala maximálne chuť ho pobozkať. Nedokázala sa mu celá odovzdať. Nie tak ako Normimu. Čo v tom bolo? Pomyslela si, že isto dôvera. Zverila by mu vlastný život, prečo nie aj telo? Verila mu, že túto komnatu nič neopustí. Žiadne jej slovo nepovie ďalej a nikomu nepovie ani to, aké potešenie mu dokázala dopriať. Neprezradí, že stále dokáže byť tak strašné ľudská a nechať sa viesť inštinktmi, ktoré by mali byť dávno mŕtve. Upíri sa predsa nemohli pohlavne rozmnožovať a starší sex považovali za hlúpu nevýznamnú zábavu. No očividne nenatrafili na niekoho, kto dokázal zelektrizovať ich kamennú pokožku, čo i len jediným maličkým dotykom. Morfi tých chudákov ľutovala.

Pravou rukou sa držala nad ním, ľavú mala položenú na jeho bruchu, aby ho neustále zatláčala do postele.

Uchopila jeho úd. Stiahla mu predkožku a nahla sa. Oblízala ho na špičke. Jazykom zavadila o uzdičku. Pobozkala ho na ňu. Priznávala, že jeho telo pozná lepšie ako to svoje. Vedela, čo mu prinesie radosť.

Vzdychol. Normi tiež isto rýchlo zabudol, že je mŕtvy. Jeho zovretie bolo náhle mocnejšie. V tej chvíli bol on ten dominantný a ona musela poslúchať. Podvoliť sa mu. Brala si ho do úst, presne ako chcel. Ľavú ruku presunula na jeho mužstvo. Sťahovala mu predkožku, občas poláskala uzdičku a menila tempo. Keď ju Normi zastavil, tak sa presunula na semenníky. Síce upíri necítili bolesť ako ľudia, no dávala si pozor, aby mu neublížila. Bola predsa silná, avšak dokázala byť aj nežná. Jej pokožka nemusela byť kamenná, ale ako z hodvábu. Ruky mohli byť aspoň trošku viac teplé.

Potiahol ju za hlavu a venoval jej dlhý, vášnivý bozk. Posadila sa mu na nohy.

Pohybovali sa tak rýchlo, že ľudské oko by to nepostrehlo. Skúšali skoro každý kút miestnosti. Napokon skončila usadená na stole. Normi v tej chvíli nedbal na nič, čo bolo na ňom položené. Ani Morfi sa neobzrela. Odmietala používať rozum. Len sa sústredila na vnútro, ktoré horelo. Jedine ľutovala, že jej nebije srdce a nelapá po vzduchu. Že sa v jeho náručí nepotí a nežobre o energiu, aby dokázala s ním držať krok.

Popravde by toto mohli robiť naveky. Keby boli niekde pod zemou, kde nedopadnú slnečné lúče, keby nemuseli prespať deň, tak by sa od seba nemuseli oddeliť.