Spútaní klamári ✔ (1)

Prvá kapitola (1)

Vlčica Avara stála na vrchole Čiernej skaly. Pred sebou videla slávne sídlo hrdinov, z ktorého mali muži dokonalý výhľad na rozsiahle územie a mohli strážiť hranice. Niekedy to boli práve oni, ktorí varovali nižších vlkov pred hroziacim nebezpečenstvom.

Nechala sa bičovať ľadovým neľútostným vetrom a snažila sa pozornými očami sledovať Tristanza.

Nedovolila si stratiť rovnováhu.

V obidvoch rukách držala lesklé ostré meče. Pevnými zápästiami ľahko nimi mávala a usmievala sa. Nenechala sa vyviesť z miery. Kontrolovala si dych a jazykom prechádzala po prázdnom mieste v jej ústach, kde ešte voľakedy mávala zub. Skôr ako si ho nechala kvôli nepozornosti vybiť. To sa už viac nestane. Už neváhala, tá prázdnota jej to pripomínala.

Obratne sa vyhla útoku na pravú stranu, odrazila Tristanzov meč, zohla sa a dokonca si stihla aj zatvoriť oči, aby ju neoslepil ranným, prenikavým slnkom.

Sama pozdvihla meče, našla lúč a nasmerovala ho do jeho očí.

Nezasiahla. Nemohla predsa majstra poraziť jeho vlastnými zbraňami.

Využívali proti sebe bojové umenie, ktoré Tristanz výstižne pomenoval Slnečné meče. Keď Avara po prvýkrát uvidela tú krásu, ktorá sa skrývala za bojom s dvoma, vyleštenými mečmi, s ktorými dokázala odrážať lúče slnka do protivníkových očí, tak lapala po dychu. Dychtivo sa ju chcela naučiť a Tristanz bol natoľko ochotný, že po viac ako dvesto rokoch sa dal znova na učiteľstvo.

Pokračovali by v boji až do obeda, ak by sa k nej nedostal známy pach. Avara prekrížila meče, čím dala Tristanzovi najavo, že si dávajú pauzu. To sa už pohol smerom k nej a spoločne sa pozreli na spodnú cestu.

Avara sa naklonila, chytila Tristanza za rameno a ten jej pomohol udržať rovnováhu.

Zdalo sa, že je mužom v najlepších rokoch. Na jeho tvári nebola badať jediná vráska. Mal vyšportované telo rokmi výcviku a vznešený vzhľad. Tmavohnedé vlasy v poslednú dobu nosil pevne zviazané v malom copíku. Veľmi sa mu to hodilo a viac zvýrazňovalo jeho ostré lícne kosti. Občas z neho sršala istá nadradenosť, ktorú si nosil už od malička. Tristanz bol voľakedy princom z Čierneho mesiaca. To bolo však už dávno a ten titul nepoužíval. Teraz mu záležalo na tom, aby ho všetci poznali ako muža, ktorý sa stal hrdinom a je členom vznešeného rádu.

„Teta Anika!" zhúkla na ženu odetú do bledoružového plášťa, ktorá síce mala na hlave kapucňu, no spopod nej uvidela tie známe zlatisté vlny. Tá drobná žena v rukách zovierala posledné tohtoročné kvety. Naklonila sa a zdvihla pohľad, aby sa mohla na nich pozrieť. Ruku si dala tak aby ju neoslepovalo slnko a napokon im zakývala.

Bola krásna a jedinečná. Staršia sestra nevlastnej Avarinej mami Morisy. V poslednú dobu mala smolu na mužov. Teda až do jedného osudného večera pred troma rokmi, keď Avara donútila hrdinov, bojových bratov jej otca, aby prišli na vlčie zviazanie spriaznených duší. Tam sa Anika stretla so slávnym hrdinom z temnej generácie Newxom.

Úprimne? Avare sa to nepáčilo. Nebola z toho vôbec nadšená, pretože si myslela, že jej zlomí srdce. Newx nebol ten typ, ktorý by teraz všetko zahodil, aby mohol byť s ňou. Nebol jej spriaznenou dušou. No jej to bolo očividne jedno. Anike to nezabránilo v tom, aby za ním pravidelne chodila, nosila mu kvety, či iné maličké drobnosti.

Ona netušila pravdu. Skoro nikto ju nevedel a Avaru zožieralo zaživa, či jej to má povedať.

Mala by zradiť vlastné bojové sestry – hrdinky?

„Spadneš!" vyhrešil ju Tristanz a uchopil ju studenou rukou. Potiahol ju späť, aby sa nemohla zošmyknúť zo skaly. Dotkla sa ho omnoho viac ako plánovala. Neodstrčil ju, iba na moment sa zachvel.