Spútaní klamári ✔ (1)

Dvadsiata tretia kapitola

„Mám totálny problém!" Boli to prvé slová Avary, keď Lusixa vstúpila do jej komnaty. Už pred dvoma hodinami jej poslala myšlienku.

Bolela ju hlava. To bol fakt číslo jedna, ktorý ju neskutočne vytáčal, pretože si myslela, že je len dehydrovaná. Dala si čaj. Nosila jej ho milá ľudská žienka a Avara ho vždy poslušne vypila. Dodržiavala pitný režim, no nepomáhalo jej to v tom, aby sa prestala cítiť malátne a slabšie. Iracionálne ju dokázala rozrušiť absolútna maličkosť. Padla jej sušienka na zem a ona od nervov kopla do stolu. Spomenula si na nejakú zlú spomienku a začala nadávať ako pravý pohan. Niečo s ňou bolo a hádala, že jej nepomáhalo ani to, že sa musela vyhýbať bojovým sestrám a južanom, na ktorých mala dozerať a viesť ich. Ešte nikto z nich nevidel aká značka jej zdobila krk. Nezistili, že už popravde k ním nepatrí.

„Si v poriadku? Čakala som ťa na raňajkách! Sikra už sem chcela napochodovať a dotiahnuť ťa aj za vlasy. Bolí ťa niečo?" zaujímala sa o ňu kamarátka. Lusixa bola stále dokonale vyčesaná a v poslednom čase krajšia ako kedykoľvek predtým. Ako keby chcela dať Frelinovi najavo, že ho vôbec nepotrebuje. Muži sa aj tak za ňou otáčali a ona sa rada na nich usmievala. Aj by s nimi isto flirtovala, keby bol Frelin nablízku. Inak nerada motala hlavy úbohým mladíkom.

„Sľúb mi, že sa nenahneváš!"

„Hovoril ti niečo Frelin?" zhíkla. Samozrejme, že to bola jej prvotná myšlienka. Očividne všetky jej myšlienky speli k nemu, aj keď sa to snažila tajiť.

Avara už nechodila ako okolo horúcej kaše a ráznym gestom si stiahla hrozný šál, ktorý jej uštrikovala matka. Morisa nemala nadanie na ručené práce a preto ten šál vyzeral dosť krivo, čudne a rozgajdane. Zobrala si ho so sebou, pretože bol jediný ktorý mala a milo jej pripomínal matku. Nikdy nezabudla aká jej ho nadšená dávala a cítila sa hrdo, že už je pravá matka, ktorá zaobliekla dcéru. Avara si vtedy musela poriadne zahryznúť do jazyka. No a hľa ako sa jej zišiel, bez neho by bola stratená.

Lusixa tiež vyštekla nadávku. „Tak toto je problém! Čo si si myslela, Avara? Však toto je barbarstvo! Donútil ťa to spraviť?" Pristúpila k nej a začala si obzerať jej krk. „Na juhu by dostal spravodlivý trest! Nemôže si z teba spraviť majetok. Nie ste spolu ani zviazaní, na toto nemal právo!" rozčuľovala sa aj za ňu.

„Lusi, ja som sa vôbec nebránila a vraj u nich to je úplne bežné!" Tak to bola hlúpa výhovorka. Vraj bežné!

„Na juhu ťa neprivítajú, budú si myslieť, že si špiónka!" prebrala ju do reality Lusixa. Kamarátka sa začala prechádzať po miestnosti a lúskať pravou rukou, ako to zvykla robiť, keď sa niečo výnimočne pokazilo. Avara to však až tak vážne nebrala. Samozrejme, že ju trápilo, čo si o nej budú myslieť doma, no čo ak sa to ani nikdy nedozvedia? Predsa... No keď sa vráti Thers, tak už na tom nebude záležať. Anvils jej dá prvý denník a ona sa poberie preč. Možno sa už na juh ani nevráti a preto nezistia ako pochybila. Zomrie s nálepkou hrdinky a nie zradkyne. „Pre Najvyšších, toto znamená, že aj ja budem musieť zostať na severe a už nikdy sa nezbavím vplyvu toho nadrapeného..." prehltla nadávku. Nevyslovila ju nahlas. „Totižto aj nás budú považovať za špiónky, ktoré ti budú donášať. Gratulujem ti, Avara, práve si z nás spravila právoplatné zaostalé severanky, ktoré nebudú mať právo ani držať meč a strčia ich do kuchyne! Kurnik! Tak nenávidím Frelina, neviem si ani len predstaviť, že by som mala byť jeho poddaná. To sa radšej podrežem!" Lusixa sa na ňu ešte v živote tak nenahnevala. Popravde nevidela ešte nikoho, na koho by nakričala tak, ako v tú chvíľu na ňu.

Avara bola priam paralyzovaná. Lusixa nepreháňala, hovorila len čistú pravdu. „Ja to vybavím. Nemusíš sa báť, moja zrada sa ťa nebude týkať. Nikto sa to nedozvie. Sklamala som vás niekedy, Lusi? Dala som vám dôvod, aby ste mi neverili?" Jej kamarátka pokrútila hlavou. „Tak teraz ti sľubujem, že pokiaľ ho nebudeš chcieť už nikdy vidieť, tak ani nebudeš.