Spútaní klamári ✔ (1)

Deviata kapitola

Zobudili ich skoro ráno. Niekto zatrieskal o ich stan a zakričal na nich, že je načase vstať a vzdať hold Najvyšším. O čom to ten šialenec hovoril? Mala chuť spať. Driemala ako zabitá, keď ju prudko vytrhli z jednej z tej nočnej mory, ktorú opakovane prežívala. Iba to bol spôsob, ako dokázala vyventilovať všetok ten stres, ktorý sa počas rokov nazhromaždil.

No Avara bola tá prvá, ktorá sa postavila na nohy a začala sa obliekať. Pri nadávkach a hluku budila aj ostatné kamarátky.

Sikra, najmladšia z nich, zostala ležať. Čierne, dlhé vlasy jej prudko kontrastovali s bielou plachtou, v ktorej bola zababušená. Dala si vankúš cez uši, nahla si povzdychla a opäť zatvorila oči. Tým dala patrične najavo, čo si myslí o vzdávaní holdu Najvyšším. Popravde Sikra nebola príliš pobožná, čomu sa dievčatá vôbec nečudovali a keby Avara nebola hrdinka a všetci neočakávali, že sa tam objaví, tiež by zostala ležať a nemrhala by energiu, aby išla velebiť tých odporných... Fajn, takto sa o bohoch nerozmýšľalo. Hlavne vtedy, keď jedného z nich mala v hlave. Mohlo by ju to stáť slobodnú vôľu.

Vyšla zo stanu a pozastavila sa pri malom sude, v ktorom si ostatní umývali tvár. Ani nezaváhala, nepomyslela na to, že Anvils má isto vaňu s magickou teplou vodou a ponorila si ruky do špinavej, ľadovej vody, aby sa aspoň trošku osviežila.

„Nechoď za ním sama!" povedal jej pošepky, no dosť panovačným hlasom otec. Tiež si ponoril ruky a začal sa umývať. Avara sa na neho pozrela.

„Kam?"

„Videl som, ako si išla za tunajším princom. Nech sa to nezopakuje. Práve teraz je mier veľmi krehký a stačí, čo i len maličká chyba a mohlo by to mať fatálne následky."

„Ja viem, že ty to vieš. Mama ti to isto povedala!" hádala naslepo. Nemohla sa mýliť.

Otec pootvoril ústa a zatváril sa zvláštne. Nedokázala čítať emócie z jeho tváre. Bolo na ňom badať, že sa hnevá, no tiež mu to bolo ľúto. Ako keby hľadal tú správnu myšlienku, ktorou by ju mohol usmerniť a dať jej radu. No existovala taká? Avara si myslela, že nie. Toto bol proste problém a on to vedel. Anvils bol jej spriaznenou dušou, nemohol jej zakázať, aby ho aspoň občas videla.

„Keby to bol niekto iný, tak by som ti to z celého srdca doprial, lenže je to náš úhlavný nepriateľ. Rád by som si s ním chlapsky podal ruku, obaja by sme si mohli navzájom udrieť a dohodnúť sa, že kvôli tebe zakopeme vojnovú sekeru, no to on neurobí, Avara. Naše územia sú mu cennejšie ako ty. Vojna je mu prednejšia. Radšej bude naším nepriateľom, ako spojencom. Dosť jasno sa vyjadril."

„O čom to hovoríš?" nedávalo jej to zmysel. Nemohol by to vedieť, ibaže...

„Krátko po tom, čo sa mi tvoja matka zdôverila s tým, čo sa v tú noc stalo a že ten bastard má na teba právo, tak som ho skontaktoval a porozprával som sa s ním. Náš rozhovor nedopadol dobre. Navrhol som mu prímerie, aby ste mohli byť spolu a on to rázne odmietol so slovami, že bude mať územia a aj teba. Len bude o trošku dlhšie čakať, avšak vraj vie byť trpezlivý." Ani si nepomyslela, že jej také slová dokážu ublížiť. Pripomenula si Kastiju, ktorá jej tvrdila, aký je Anvils neľútostný a chce uchvátiť svet a vôbec mu nezáleží na tom, koho bude musieť obetovať. Bol by ochotný obetovať aj ju? Hej, nemala by mu nič vyčítať. Ona ho prvá bodla.

Jej obavy sa potvrdili. Radixs bol ochotný vyjednať s Anvilsom mier, pretože tak veľmi mu na nej záležalo. Nepochybovala o tom, že ju nevlastný otec miluje, no nedával jej to každý deň najavo. Nešlo tu len o mimoriadne dôležitú zmluvu, ktorá sa proste musela uzatvoriť a jedna z nepriateľských strán bude musieť urobiť kompromis.