Spútaní klamári ✔ (1)

Šiesta kapitola (2)

Tak sa mu tu podvolí a celý plán bude v háji. Nemôže sa mu predsa tak ľahko odovzdať. O čo mu išlo? Fajn, dosť bolo premýšľania. Prečo by mala byť zdržanlivá? Predsa samotná Thers jej poradila, aby si ho omotala okolo malíčku. Síce takto to skôr vyzeralo, že on si omotal ju, no to je jedno, či?

Pohla rukami a chytila ho za krk. Prinútila ho celou silou sa zohnúť a skôr ako jej v tom zabránil, tak ho pobozkala.

Prekvapivo Anvils vôbec nespolupracoval. Nepootvoril ústa, aby mohla ich bozk prehĺbiť. Neuchopil ju za vlasy, aby si ju pritiahol ešte bližšie. Neuhryzol ju do pery, ako si to občas predstavovala. Nebozkával ju s takou vášňou, ako to robil Tristanz a ten dokonca nebol ani jej spriaznenou dušou. Od bozku s Anvilsom očakávala, že sa obaja vznietia ako pochodne a nič ich nedokáže uhasiť. No očividne sa dosť mýlila. Práve teraz horela len ona a on bol ako príliv, ktorý sa ju chystal neľútostne zahasiť.

Anvils uchopil jej ruky, ktorými ho stále držala za krk a použil značnú silu, aby ju prinútil pustiť ho. Priam ju od seba odhodil, šmaril opäť na strom a ten sa pod ich spoločnou silou zatriasol. No síce spravil dva kroky vzad, aby medzi nimi urobil aspoň trošku miesta, avšak rukami sa oprel o drevo a uväznil ju.

Snažila sa stále mať zdvihnutú hlavu, nedokázala zatvoriť ústa a vášnivo na neho hľadela. Nevideli sa tak dlho. Neznášali sa, no predsa k sebe cítili zvieracie inštinkty, ktorým sa len ťažko odolávalo. Ona to nedokázala a on bol prekvapivo pevný ako skala.

Ešte sa nemilovala s mužom – bola to trpká pravda, za ktorú by sa jej azda kamarátky vysmiali. Netušila aký je to pocit, keď ju muž uchopí a prinúti vzdychať do ucha. Nevedela aké to je, keď sa neľútostne začne dobýjať do jej tela a prinúti ju žobrať o viac. Došľaka! Potrebovala to vyskúšať. Aspoň raz pred smrťou spoznať takéto potešenie. Nechcela odísť na večnosť bez toho, aby ho nevidela úplne nahého.

Ten bastard jej musel čítať myšlienky. Alebo až príliš veľmi dobre poznal reč jej tela. Inak si to nevedela vysvetliť. Schmatol ju za bok, donútil ju otočiť sa a hlavu si položiť na tú hrubú kôru stromu. Opäť ju prišpendlil. Mužným telom sa oprel o to jej krehké.

„Zbláznila si sa, moja spútaná klamárka?" zašepkal jej do ucha. Skláňal sa a len jej šepkal, aby ich nikto iný nepočul. Chvela sa mu v náručí a nevládala prehovoriť.

No tak! Daj mi bozk. Sprav prvý krok, aby som nevyzerala tak strašne... nadržaná? Hej, úprimne to bola správna myšlienka. Chcela som z neho strhnúť oblečenie, no popritom som nechcela byť tá, ktorá urobí ten prvý krok do pekla.

Bol to diabol. Predsa už predtým vedela, že je bastard, no to čo predvádzal teraz bolo omnoho horšie. Hral s ňou nejakú hru. Rýchlo si to uvedomila, keďže sa jej poriadne ani nedotkol. Naozaj očakával, že proste poprosí?

Už sa nadychovala. Už chcela povedať, aby spolu zmizli. Aspoň na chvíľku by ich nikto nehľadal a oni by zabudli na minulosť a na všetky tie veci, ktoré ich rozdeľovali.

No on ju predbehol.

Stále jeho hlas znel romanticky, vášnivo a predsa jej šepkal také neľútostné slová: „Už viac ti na toto neskočím. My dvaja zostaneme nepriatelia, navždy. Tvoje pery nechutia sladko, ale hnilobne. Tvoj pach mi len pripomína, že si moja chodiaca slabosť a keď budem mať príležitosť, tak ťa schmatnem, unesiem a celý život prežiješ vo väzení, v ktorom ťa budú strážiť ako oko v hlave, aby si mi nestála v ceste, pokým si zoberiem celý svet. Možno raz, ak mi budeš chýbať, tak ťa prídem navštíviť. No potom ťa opäť zatvorím, pretože si nikto, Avara. Nie si hrdinka, si podvodníčka. Nie si moja spriaznená duša, si len odporná beštia, ktorá využila moje počiatočné chybné city, aby si ma porazila. Si ženská, ktorá je vo vnútri monštrum. To mi povedal veštec. Ubezpečil ma, že neexistuje bytosť, ktorá by dokázala zabiť druhú polovicu svojho srdca a ty si predsa vládala zodvihnúť ten meč, bodnúť ma a nechať ma tam zdochnúť – samého," hlas sa mu ani raz nezachvel. Pravidelne dýchal, nepustil ju a len ju nútil, aby pozorne počula každé slovo, ktoré jej chcel povedať.