Tridsiata štvrtá kapitola

61 5 0
                                    

Došlo jej, čo má Anvils v pláne, avšak zakázala si o tom premýšľať a nepýtať sa. Našiel slepé miesto a odvliekol ju naň bez toho, aby o tom Thers mala tušenia.

Avara si neuvedomovala, ako veľmi dokázali byť takéto miesta zradné. Anvils sám o nich nemal dosť naštudované, no aspoň dostal upozornenie od toho odporného upíra, že by ich tam mohlo čakať nebezpečenstvo. Aj tak však ani na moment nezaváhal a rozhodol sa, že ju tam vezme.

Keby niekedy prišli na slepé miesto na Starom kontinente, mohli by tam nájsť naozaj hrôzostrašné bytosti. Od padlých bosorákov, ktorí v minulosti vytvárali choroby požierajúce ľudí až po nesmrteľné kráľovné, ochotné urobiť čokoľvek pre krásu a večnú mladosť – aj vzdať sa vlastnej duše a sťahovať z kože nevinné dievky. To však Avara vôbec netušila. Nikdy si nepredstavovala to zlo, ktoré by tam na nich mohlo čakať. Preto ju až tak nešokovalo, keď sa tam ocitli sami a zdalo sa, že ani nikto nie je v okolí.

Nazvala by to zvláštnym maličkým chrámom. Už podľa stavby mohla povedať, že to bolo nezvyčajné miesto. Aj Anvils si zvedavo prezeral tie hrubé sklenené steny, ktoré prekvapivo neodhaľovali, čo sa nachádza vo vnútri. Ako keby boli magicky začarované. Odolala nutkaniu dotknúť sa ich a miesto toho zamierila k dverám.

„Avara, počkaj!" upozornil ju Anvils. Obaja naraz sa zachveli. Cítili tu obrovskú moc. Bola priam vliata do pôdy, všetkých stien a aj do tej hlúpej kľučky. Toto miesto čerpalo z magickej a nadpozemskej sily tých, ktorí doň vstúpili a schovávali sa tu. Očividne ich to stálo veľa moci a preto tu nezostávali naveky. Samej naskočila husia koža a mierne sa jej zatočila hlava. Avšak Anvilsa nepočkala. Nemohla, keď bola tak blízko pri vytúženej slobode. Obetovala by pre to všetko, aj svoju vlčiu podstatu.

Položila si ruku na kľučku. „Čo mi dáš za ochranu?" zašepkala jej do ucha zvláštna moc, ktorá okolo nej preletela ako vietor. Nenechala sa vyviesť z rovnováhy.

„Čo len budeš chcieť!" odvetila skôr ako si to poriadne rozmyslela. Predsa za chrbtom sa mohla zjaviť Thers a toto všetko by bolo absolútne zbytočné.

„Si taká štedrá! To sa často nestáva. Čo ak by som požiadala o to, čo si ceníš najviac?" opýtal sa jej neviditeľný vietor. Avara netušila na čo narážal. Nemala čas na to, aby spoznala samú seba. Netušila, čo jej bolo najdrahšie. „Čo ak by som si vzala tvoju schopnosť milovať?" položila jej ďalšiu otázku.

„Tú nie!" rázne pokrútila hlavou. „Pýtaj si čokoľvek iné, len to nie!" O tom s ňou neplánovala ani vyjednávať. Dala by čokoľvek, avšak nemohla sa vzdať toho posledného, čo ju držalo pri zmysloch. Ak by prestala milovať, tak by sa už celá mohla odovzdať Thers.

Náhle sa kľučka pohla a Avara netušila prečo, no mohla otvoriť tie zakliate dvere. Šepot jej nepošepkal, čo si od nej vzal. Alebo sa nad ňou zmiloval? Netušila a bála sa na to spýtať.

„Mala si mi dovoliť, aby som to spravil!" vyštekol na ňu nevrlo Anvils a zastavil ju jeden krok pred vstupom do skleneného chrámu.

„Toto je môj boj, nie tvoj. Nebudeš trpieť ešte viac ako musíš," odvetila mu pohotovo a surovo sa mu vytrhla.

Obaja vošli dnu. Očakávala, že niečo pocíti. Pripravovala sa na veľkú slabosť, výbuch alebo nejaký ten krik, no akonáhle prekročila prach sklenených dverí, tak sa cítila stále rovnako. Ako to bolo možné? Myslela si, že z nej nejaká mágia vytiahne Thers z vnútra a ona sa konečne zbaví parazita. To sa však nestalo. Neprecitla z dlhých nočných môr, nemohla sa o čosi slobodnejšie nadýchnuť a stále sa jej ťažilo byť vo vlastnom tele.

Spútaní klamári ✔ (1)Tempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang