Spútaní klamári ✔ (1)

Tridsiata prvá kapitola

Avara a Anvils strávili už týždeň na ceste. Celkom ju dosť prekvapovalo, že princ nebol taký zhovorčivý ako bola zvyknutá. Popravde jej za ten týždeň povedal vety, ktoré boli nevyhnutné. Naznačil, že má ísť jesť, povedal jej kde zostanú alebo ju upozornil na inú vec. No nenadviazal s ňou žiadnu debatu a už vôbec sa jej nespýtal na to, čo ho muselo po celý ten čas škrieť. Premýšľal nad spriaznenými dušami. Nemýlila sa. Vnímala, keď si myslel že spí, že uchopil papier a opätovne hľadel na nedokončený rituál. Ani sa mu nečudovala. Veľmi dobre si spomenula ako sama reagovala. Keď to prvý raz zazrela, zapochybovala o tom, čo je v tomto živote pravé a skutočné. Doteraz im bolo vtĺkané, že puto sa dáva len najvernejším stúpencom Najvyšších a aj to len vyvoleným. Druhovia a družky si mysleli, že ich duše preplietli samotní bohovia. Očividne to však tak nebolo.

Síce jej nepovedal kam idú, no musela byť absolútne hlúpa aby jej nedošlo, že smerujú na juh. Išli smerom k jej domovine a ona netušila prečo. Keď sa ho na to spýtala, tak len pokrútil hlavou a zopakoval to isté – vraj mu má veriť. Prinútila sa príliš nad tým nezamýšľať a z celého srdca verila, že by ju nepodviedol. Naozaj ju berie niekam, očividne na tajné miesto na ich územiach, kde jej ukáže niečo dôležité.

Napokon sa dostali až k hraniciam. Keďže medzi nimi panoval mier a stále fungovala zmluva, Anvilsovi bolo umožnené prekročiť hranice. Avara si v tom momente schovala krk a povedala vlkom, že nesú dôležité informácie a majú ich pustiť. Nikto nezapochyboval o slove hrdinky a ona dobrovoľne prepašovala nepriateľského najvyššieho princa k sebe domov. Keby sa to dozvedeli autority, nič by ich nezastavilo pred tým, aby bola o hlavu kratšia. Toto sa považovalo za vlastizradu a nepekný hlások jej našepkával, že Anvils ju zradí. Predsa mal by na to právo. Ona prvý raz zradila jeho a takto by len vyrovnal účty. No už bolo neskoro aby sa vrátili, nemohla cúvnuť, keďže vpred ju nehnal len princ ale aj samotná Thers.

„Vieš, kde by sme mohli stráviť noc? Poznáš to tu?" spýtal sa jej princ, keď boli až príliš blízko sídla Čierneho mesiaca, odkiaľ pochádzal Avarin otec Radixs. Bolo dosť pravdepodobné, že v týchto končinách na neho natrafí. Našťastie, že sa to nestalo na hraniciach. Nechcela si predstaviť, ako by sa pobil s Anvilsom.

Prikývla. Poznala predsa menší hostinec. Síce v ňom nikdy nespala, ale zvykla tam popíjať s Lusixou. Poznali ju miestni ľudia a dôverovali jej. „Poď za mnou," povedala a pomyslela si, že to bolo fakt poetické. Anvils ani len netušil, že ho berie na miesto, kde pred pár rokmi Lusixa vyslovila myšlienku - čo ak majú všetci vlci spriaznené duše. Lusixa to však brala len ako úvahu, ktorej neprikladala žiadnu váhu. Naopak Avara sa tou myšlienkou stala posadnutá, pokým nevypátrala skutočnú pravdu. Zdalo sa jej, že to bolo tak dávno. Ako keby odvtedy ubehlo tridsať rokov. Uvedomila si jedno – bola unavená zo života.

Privítali ich v hostinci. Okamžite ich premrznutých posadili za stôl, doniesli veľké pivo a kopec jedla. Pýtali sa jej na situáciu s nemŕtvymi. Aj miestni o nej počuli a báli sa toho, že by sa situácia mohla zhoršiť. Avara odpovedala pravdu a tým im trošku naháňala strach, no nepochybovala o tom, že tunajším sa nič nestane. Nepokojne stále pretrvávali len na severe a bohvie prečo upíri nenavštívili juh. Ako keby ich táto časť kontinentu vôbec nezaujímala.

Anvils na nikoho neprehovoril. Možno aby si nevšimli, že je cudzinec. Bol stále zadumaný a azda aj na ňu nahnevaný? Pojala to podozrenie, keď si všimla, ako si ju zamračene prezerá. Predsa mu nič nespravila!

Nastala aj chvíľka, v ktorej sa ho na to plánovala opýtať. „Dá sa z tadeto poslať list?" prerušil ako prvý ticho. Jeho otázka ju prekvapila.