Spútaní klamári ✔ (1)

Tridsiata kapitola

Vonku nasnežilo. Všetko sa schovalo pod bielu prikrývku a vlci už skoro ráno museli odhadzovať sneh.

Avara stála pred bránou a prešľapovala z nohy na nohu. Spoločnosť jej robila len Lusixa a zopár južanov, ktorí sa na ňu neodvážili ani prehovoriť. Už celé tri dni bola chodiaca bomba. Jej nervozita sa dala krájať a vybuchla na každého, kto jej pokladal nedôležité otázky. Vyhýbala sa Anvilsovi a len sa dohadovala s Thers, ktorá bola na ňu dosť nahnevaná. Vraj vôbec nepokročila a ak okamžite niečo nespraví, tak ju bohyňa zničí. Preto sa princovi nedokázala pozrieť do očí, nie po tej noci, keď Thers opäť vyhrala a sklamala ho.

Neskrývala krk. Bolo jej jedno, čo si o tom pomyslia. Iba hlupák by si nevšimol, koľko času trávila s Anvilsom a že smrdela po ňom až od hlavy po päty. Preto to nezakrývala a nik sa jej neodvážil opýtať na to, čo sa stalo. Isto si šepkali, no Avaru v posledné dni zaujímalo všetko ostatné okrem ohovárania. Na takú detinskú zábavu sa musela už dávno povzniesť.

„Si si istá, že dnes príde?" spýtala sa jej Lusixa a lepšie sa zababušila do čierneho, obyčajného plášťu, ktorý si požičala od Gajely. Tá ho práve teraz nevyužívala. Avara sa nezaujímala o to, čo sa stalo s tým pekným bielym, ktorý tak milovala.

„Poslala mi myšlienku. Za chvíľku tu je," odvetila šeptom. Síce ona nedokázala komunikovať s ostatnými hrdinkami, no ony to vedeli. Keď sa jej v hlave ozvala Kastija, že čochvíľa je už pri nej, tak zburcovala zopár južanov a išla ju čakať. Potrebovala patričné privítanie. U nej to nehodlala pokašľať. Kastija tu proste bude musela zostať napĺňať zmluvu, keď tento raz zdrhne Avara. Niekto z veliteľov tu musel byť, aby dozeral. Hodlala ju trošku oklamať, avšak príliš sa nad tým nezamýšľala. Už dosť, že svedomie ju ničilo kvôli Anvilsovi, nemusí aj pre iných.

Napokon sa zjavila za pätnásť minúť. Kráčala v ľudskej podobe, bola poriadne zahalená a na chrbte mala malý batoh. Doteraz však musela bežať vo vlčej. Išla sama a bola taká nádherná, ako si ju Avara pamätala. Jediný Jaomie sa jej mohol rovnať, lenže ten tu nebol.

„Prajem ti pekné ráno, sestra!" prehovorila na ňu Avara a s úsmevom vykročila vpred. Naozaj bola potešená, že sa jej priateľka uráčila prísť. Teda až na to, že po vreckách stále nosila ampulku jedu, ktorú jej Kastija dala, aby otrávila princa Anvilsa. Popravde na niečo také sa nedalo len tak ľahko zabudnúť. Bude musieť princa trošičku varovať, aby nenaletel na krásu Kastijy. Naozaj práve Avaru pichla pri srdci žiarlivosť?

Kastija sa tiež žiarivo usmiala. „Som rada, že ma čakáš! V tomto sa nedá dýchať!" zavrčala a mávla pred ňou šatkou, ktorú skoro vždy nosila, keď chodila medzi ostatných. Chránila sa tak. Muži jej dali pokoj, ženy ju nepreklínali a ona mohla pokojne splniť úlohu, ktorou bola poverená.

Dali si bozk na líca a krátko sa objali.

„Poď, odvediem ťa pred tunajšie autority." Avara ju mierne potiahla a dotkla sa jej na ramene.

„Smrdíš ako zomknutý, severný bastard!" bez okolkov zo seba dostala Kastija, keď sa zhlboka nadýchla.

„Zvykaj si, už sa to nezmení."

„Hm?" Radšej sa prizná hneď. Avara sa mierne zvrtla a ukázala jej stranu krku, na ktorej jej žiarila Anvilsova značka. Kastija nadvihla obočie a zareagovala naozaj pozoruhodne. Lusixa síce na ňu nakričala, no hrdinka sa začala rehotať, čím pútala ešte väčšiu pozornosť a tľapla Avaru po chrbte, ako keby sa dusila. „Pre Najvyšších, ako sa ti niečo takéto mohlo prihodiť?" zaujímala sa.

„Je to dlhý príbeh," odvetila jej Avara, pretože o tom neplánovala rozprávať. Už obzvlášť nie na otvorenom priestranstve.

„Si tu tak týždeň a to aj s cestou. Netušila som, že za taký krátky čas mu úplne podľahneš a staneš sa členkou severného cisárstva."