Spútaní klamári ✔ (1)

Pätnásta kapitola

Jej koč, ktorý využívala len kvôli krytiu, zastal pred kráľovským sídlom. Morfi si nadvihla šaty a chcela z neho vystúpiť. Dokázala by to aj sama, no snaživý človek sa rýchlo ponáhľal a podal jej ruku. Našťastie mala rukavičky a preto nemohol pocítiť jej chladnú pokožku. To princ tak rýchlo pribehol a ona mu venovala žiarivý úsmev.

„Som rád, že ste nezabudli na moje pozvanie. Musel som vás prísť osobne privítať, pretože som sa už nevedel dočkať," ozval sa. Morfi sa snažila udržať usmiatu tvár aj keď jej došlo, že princ sa ju snažil oklamať. Mala dohodnuté stretnutie s Vicom a veľmi dobre vedela, že pred ňou stojí Snah, ktorý sa na neho len hrá. Azda ľudská žena by si to nevšimla, no ona mala veľmi dobré oči. Neboli úplne rovnaký. Snah mal o čosi viac výraznejšie vrásky v kútikoch, pretože sa častejšie smial. Tiež nemal taký plachý pohľad ako Vico a rozhodne ho nedokázal napodobniť.

No hrala s ním túto hru. „Dobrý večer, princ Vico. Nemuseli ste po mňa ísť. Cestu do vašej komnaty poznám!" hovorila láskavým hlasom a prijala jeho ponúknuté rameno. Iba na moment sa strhol a ona si to stihla všimnúť. No povedala to naschvál. Pokiaľ sa chce princ hrať, tak aj ona sa s radosťou zahrá.

„Ako ste sa vyspala?"

„Bez vás? Nič moc!"

„Prestaňte, inak sa budem červenať," pokúsil sa ju schladiť rovnako, ako by to rozhodne nespravil Vico. Jemu by niečo také ani nepovedala a on to ešte neodhalil. „Takže, čo by ste dnes chceli robiť?" snažil sa zmeniť tému, no ona to len tak nenechá.

„Vás?" odvetila mu pohotovo a zaškerila sa.

„Morfi, niekto by nás mohol počuť a zle by si to vyložil!"

„Predvčerom ste neboli takí opatrení, keď ste ma prinútili, aby som vám robila nočnú spoločnosť. Bola to síce úžasná noc, no nebezpečná. Nebodaj ste sa nestali zbabelcom!" vysmievala sa mu a on jej to dovolil.

„Čože? Hádam mi nechcete povedať, že ste odmietli mňa a vyspali ste sa s mojím bratom. Však je to neskúsený panic! No čo už s ním mohlo byť úžasné!" napokon vybuchol. Žiarlil, hlúpo a ľudsky. Popritom ho po celý čas ignorovala.

„Och, nie! To ste vy, princ Snah? Toto by ste nemali robiť. Pre pána, vy ste ma tak strašne prekvapili!" nahlas sa smiala.

„Ako ste vedeli, že som to ja?"

„Mám lepší zrak ako vy, zlodejský princ. Mňa len tak ľahko neoklamete."

„Patrí sa to, robiť si zo mňa takéto žarty? Na moment som si pomyslel, že ste naozaj milenkou môjho brata. To by bol totálny škandál! Je pre vás príliš nevinný."

„Vy ste začal ako prvý. Nemali ste sa na neho hrať. Keby ste mi hneď povedali, že ste to vy, tak by som si z vás neuťahovala. No dali ste mi dokonalú príležitosť!" Opäť začala kráčať. Musela predsa prísť na dohodnuté stretnutie. Snah pobehol, aby ju dobehol a už to bol celý on.

„Musel som sa znížiť k takej diablovine, pretože bol to jediný spôsob, ako ste sa mohli so mnou rozprávať. Vyhýbate sa mi, slečna Atxun. Dni trávite bohviekde a večeri patria môjmu nudnému bratovi alebo matke. Mohli by ste si už aj spraviť čas na mňa."

„Lenže my dvaja máme rozličné koníčky. Zatiaľ čo ja by som chcela dobýjať umelecké galérie, knižnice alebo sa zhovárať o dôležitých historických momentoch, tak vy chcete dobýjať niečo úplne iné. Váš brat mi je podobnejší ako vy, to je prostý fakt. Cítim sa v jeho prítomnosti viac spokojne."

„To nemôžete vedieť. Mne ste ešte nedovolili, aby som vás mohol ohurovať vedomosťami. Popritom viem o umení viac ako Vico. Sám maľujem a rád by som vám moje obrazy ukázal, keby ste mi dali príležitosť." Dotkol sa jej ruky a potiahol, aby zastala. Bol to priam nepatrný ťah, no vyhovela mu. Stáli tak blízko. Ich tváre sa skoro dotýkali.