Spútaní klamári ✔ (1)

Jedenásta kapitola

Anvils mal zlú náladu. V poslednú dobu ho bolela hlava. Na jeho bedrách spočívala obrovská ťarcha. Bol neprestajne sledovaný otcom, aby zle nechyboval a neukázal južným nejakú slabú stránku.

No a potom tu bol samozrejme ten malý, teda totálne obrovský problém, ktorý tu pobehoval s bielymi vlasmi, pútal všetku pozornosť a volal sa Avara. Netušil, čo si má s ňou počať. V súkromí mal nutkanie ju schmatnúť a vytriasť z nej všetky tie nezmysly a zlé vlastnosti, ktorými priam prekvitala. Veril, že by si ju dokázal pretvoriť na ženu, ktorá by mu raz mohla stáť po boku. Lenže na verejnosti to nemohol dať najavo. Anvilsov otec mu dal presne vedieť, čo si myslí o južnej hrdinke a vyjadril sa, že nech mu ani len nenapadne sa s ňou zapliesť. Ako by sa mohol aj otcovi postaviť, mal predsa pravdu. Avara bola šibnutá.

Anvils si umýval tvár chladnou vodou. Nastalo ráno, keď sa mali vysokopostavení vlci stretnúť a dohodnúť sa na taktike. Ako budú pokračovať a spoločne vymyslieť plán. Vedel, že tam bude aj ona a musel sa na to pripraviť.

Včera sa k nej zachoval mimoriadne odporne, no musel jej to povedať. Otec ho po celý ten čas sledoval a aspoň dal ostatným najavo, že Avara pre neho nič neznamená. Naznačil, že je len nepríjemnosť, ktorej sa zbaví. Aspoň sa ju nikto nepokúsi zmanipulovať, aby sa skrz ňu dostali k nemu.

Ten idiot. Anvils mal sto chutí udrieť mužovi, ktorý stál po jej boku a majetnícky sa na ňu pozeral. Dokonca si aj na neho otvoril hubu. Samozrejme vedel o koho išlo. Jeho príchod mu nemohol ujsť bez povšimnutia. Dokonca aj severáci si šepkali o Tristanzovi – starému, mocnému vlkovi, ktorý mal čochvíľa zdediť titul Elsonca. Južní ho milovali a očividne ho zbožňovala aj samotná Avara. Inak si nevedel vysvetliť, prečo tomu bastardovi dovolila, aby sa jej dotýkal a dýchal jej na krk. Tiež za ňu hovoril.

Anvils si pripomenul, že by bolo od neho mimoriadne hlúpe, keby na neho žiarlil. Prečo si teda nemohol pomôcť? Tristanz bol predsa starý. Mohol by byť jeho pra- pra- pra otec. No však nemenilo nič na fakte, že nevyzeral staro, ale tak ako on. Plus mal omnoho viac skúseností. Tiež nebol jej úhlavným nepriateľom a obaja patrili do aliancie. Avšak boli to hlúpe obavy. Ich puto bolo utkané samotnými Najvyššími a Anvils sa nemusel obávať toho, že by Avara zatúžila po inom mužovi. Bude to proste on alebo nikto.

Do jeho stanu vošla osoba. V tunajších končinách boli len dvaja muži, ktorí by sa odvážili bez pozvania narušiť jeho súkromie a len jediná žena. Keďže ho zaraz neobklopil Avarin pach a jeho otec len bárskedy za ním sám chodil, radšej posielal sluhov, tak vedel, že to bol Frelin.

Jeho blonďavý bratranec, ktorý nemal tak dlhé vlasy ako by mal mať, pretože pred troma rokmi mu ich odrezala spriaznená duša Lusixa, sa mračil. V rukách zovieral jednu z dýk a prezeral si Anvilsov stan, ako keby hľadal potencionálnu hrozbu.

Anvils mal rád Frelina. Nebol len výborným, vtipným spoločníkom, no prvotriednym bojovníkom a jeho ochrancom. Jeho život uprednostňoval pred vlastným a princ vedel, že bratranec mu bude vždy stáť po boku. Raz keď sa Anvils stane alfou, tak z Frelina zaraz spraví betu. Bol to ich osud. Odmalička spolu vyrastali a skladali skúšky. Dosahovali slávu a vymýšľali geniálne bojové stratégie. Ešte boli tak mladí a predsa sa ich južní báli. Anvils bol hrdý na všetko, čo dosiahli s Frelinom a že bratranec bol vždy ochotný dostať sa s ním po uši do sračiek. Ako v deň, keď zistil, že Avara je jeho spriaznená duša a o pár chvíľ na to, stretol jej kamarátku Lusixu, ktorá zase padla jemu do oka.

„Trvá ti to. Najvyššia alfa nechce, aby si meškal," vyhrešil ho Frelin a sadol si na gauč. Automaticky si zobral mäso, ktoré princ nedojedol na raňajky a z chuti sa zahryzol.

„Čo južní?"

„Už sú nastúpení v rade a očakávajú nás. Je tam aj tá tvoja beštia. Mal by si sa trošku spamätať. Tvoj otec si všimol, že za tebou bola a dal si ma predvolať."