Spútaní klamári ✔ (1)

Dvadsiata siedma kapitola

Ťažko sa jej dýchalo a posledné dve noci boli príšerné. Avara nezažmúrila ani oko a celý čas sa starala o Sikru a Roju. Politické vybavovačky po prvý raz nechala na niekom inom. Bolo jej jedno, či sú ešte upíri na severe a čo plánujú. Potrebovala len zachrániť tie, ktoré boli pre ňu ochotné zomrieť. Obe boli na tom zle a mali smrť na jazyku.

Gajela sa prebrala. Síce ju bolelo celé telo, nadávala ako pohan a liečitelia ju neustále uspávali bylinkami, no bola na tom omnoho lepšie. Preto sa až tak nebála. Liečitelia sľúbili, že kosti sa jej pekne zrastú a bude opäť behať.

Utáborili sa v hlavnom sídle v Dhalie. Podriadená alfa ich privítala a sľúbila pomoc. No nemusel to ani dodať. Akonáhle Anvils vstúpil na ich územie, tak alfa ako keby ani neexistoval a všetci počúvali len jeho. Dávali mu všetko, kráľovsky sa o neho starali a nazývali ho zasľúbenou budúcou alfou. Anvils mal neobmedzenú moc a nikto mu nemohol oponovať. To bol aj jeden z dôvodov, pre ktorý s Avarou dostali dve navzájom susediace najlepšie komnaty. Podľa papierov položených na stole, súdila, že patrila jednej z dcér tunajšej alfy.

Avara práve sedela pri Sikre a zotierala jej pot z čela. Nachádzala sa v pristavenej veži, kde nosili zranených a starali sa o nich. Nebola v hlavnom sídle, ale blízko pri ňom. Tunajšie liečiteľky ju milo privítali. Síce na ňu hovorili veľmi slabým južným jazykom, no ona im nemala čo vyčítať.

Prišla k nej mladá žiačka a rukou naznačila, aby išla za ňou. Podľa jej tvári pochopila, že sa stalo niečo vážne a ony chcú jej pomoc. Neváhala a pobrala sa za ňou.

Ocitli sa v mužskej časti a Avare stačilo len pohliadnuť na roztrasené, bledé a spotené telá, ktoré sa triasli a drgotali im zuby, aby vedela, že toto nebol len nejaký problém ale totálny prúser. Inštinktívne schmatla mladé dievča a vyhodila ju von za dvere.

„Vlčia horúčka!" zavrčala rozrušene a zdesene sa pozrela na zmätené liečiteľky. Boli príliš mladé a neznalé, netušili čomu čelili. „Nikto z veže neodíde! Nemôže sa rozšíriť!"

„Avara!" počula, ako mužský hlas kričal jej meno. Nemusela sa ani veľmi snažiť, aby v ňom spoznala dosť nahnevaného Anvilsa. Ešte nepočula, že by na ňu tak húkal. Telom jej prebehli zimomriavky a odolala nutkaniu okamžite zbehnúť po schodoch a na kolenách sa ho opýtať, dočerta, čo zase pokazila.

Nespravila to. Postavila sa inštinktu a zostala na mieste. Položila na to úbohé dieťa ďalšie studené látky a skontrolovala jej teplotu. Horela, muselo to byť mučivé. Snažila sa neprepadnúť panike. Sama si predsa už týmto prešla a prežila. Síce bola jedna z mála, no mohla pomôcť ostatným.

„Všetko bude v poriadku," povedala dievčatku, ktoré sa triaslo, bolo jej zle, no ešte neupadla do smrteľného stavu. Ešte bola živá a čím dlhšie ju udrží stabilizovanú, tým viac času získa jej telo, aby sa mohlo pobiť s neznámym vírusom.

„Avara! Okamžite otvor okno! Avara!" zdalo sa, že hlas bol bližšie. Rýchlo sa jej rozbúchalo srdce a pokrútila hlavou. Anvils sem nemohol ísť, pretože by sa nakazil a zomrel. To nehodlala dopustiť.

„Hneď som späť," zašepkala dievčatku, pustila jej ruku a postavila sa z postele. Tá úbohá duša v chorom tele sa na ňu ani nepozrela. Nevnímala, len mala halucinácie a šepkala niečo v jazyku, ktorým nehovorila.

Avara pribehla až k oknu vo vysokej veži a otvorila ho. Vyklonila sa a zbadala Anvilsa, ktorý sa hádal s Frelinom. Ten ho držal na mieste a odmietol ho pustiť, aby sa rozbehol k schodom. Vedela, že keby tam nemal bratranca, tak už dávno by riskoval a vbehol do nákazy aby ju z tade dostal. Bál sa o ňu. Netušil, že ona si už týmto prešla a mala vytvorenú imunitu. Pred rokom ju otestovala Kastija a odvtedy občas s ňou išla a riešila osamotené prípady. Nikdy sa nenakazila, protilátky fungovali.