Spútaní klamári ✔ (1)

Tridsiata piata kapitola

Nevládal ani stáť na nohách. Morfi netušila, čo si s ním má počať. Zobrala šálku a Normiho. Podopierala ho a čo najrýchlejšie sa ponáhľala preč zo slepého miesta. Niesla ho až do sídla a išlo jej to dosť ťažko. Po celý ten čas neprestal syčať od bolesti a mal pevne zatvorené oči. Ešte sa ich neopovážil otvoriť. Netušila, čo mu Avara spravila, no to jej nezabránilo v tom, aby ho neprestala utešovať. „Normi, všetko bude v poriadku! Postarám sa o teba!" ubezpečovala ho a sama sa snažila nestratiť chladnú hlavu. Toto bol naozaj dlhý večer.

„Morfi, nerob to! Ešte nie, pokým sa nevyliečim. Teraz nie je tá správna chvíľka," šepkal vyčerpane. Vedela, že myslí na šálku. Nechcel, aby dnes povolala ďalšieho člena Nuxty a vyslobodila ho. Ako to však mohol žiadať? Predsa vedel, ako dlho na túto chvíľku čakala.

Neplánovala sa s ním hádať. „Neboj sa, hneď budeš v poriadku. Mág sa na teba pozrie, dobre? Nikomu ťa nedám!" odignorovala jeho požiadavku. „Za chvíľku sme doma, môj drahý!" uvedomovala si, koľko pre ňu znamenal. Keby v boji o šálku prišla o neho, nespamätala by sa z toho. Mohla len ďakovať, že to skončilo aspoň takto. Normi bol nažive a pri nej, ona bola rovnako v poriadku a šálka zostala celá.

„Morfi, nerob to!" opäť zlomene apeloval.

„Neopustím ťa. Už navždy ti budem patriť," prisľúbila mu. „Len vydrž, vydrž, láska moja. Teraz sa ja budem starať o teba. Ja ťa budem chrániť, pokým sa nezotavíš," nevzdávala to a stále ho niesla.

Morfi uvidela ich sídlo a zvrieskla, aby jej prišli pomôcť. Zbehlo sa okolo nej desať upírov, ktorí sa jej klaňali a nazývali ju dedičkou. No práve teraz si na formality nepotrpela. „Chyťte ho! Nedokáže sám kráčať. Hneď ho vezmite k mágovi. Okamžite!" rozdávala rozkazy a kašlala na otázky, či je ona v poriadku. Odstrkovala ich ruky a Normiho podala najvyššiemu upírovi. Ten ho vzal do náruče a pevne uchopil.

Všetci sa rýchlo rozbehli dnu. Čochvíľa vyjde slnko a ona mala už málo času na to, aby niekoho oslobodila z tej šálky. Avšak najskôr obetuje aspoň päť minút na Normiho.

Na mágove dvere nezaklopali. Len sa dnu nahrnula aj s upírom, ktorý niesol Normiho. Vytrhli ho zo spánku. Morfi ignorovala celú miestnosť. Po prvý raz ju nezaujímalo, aké experimenty robí a či nemá pre ňu nejaké novinky.

„Pomôž mu!" zvolala nešťastným hlasom a šálku stále držala v pravej ruke. Zdesene sa pozrela na vyčerpaného Normiho, ktorého položili na posteľ, z ktorej mág stal.

„Čo sa mu stalo?" pýtal sa mág.

„Ja neviem! Teda to dievča na neho namierilo odrazené mesačné svetlo. Zreval, spadol na zem a už viac neotvoril oči. Nič viac mu nespravila!" vysvetľovala o čosi koktavo a naplno si uvedomovala maličkú váhu šálky. „Rýchlo to zisti!" ponáhľala ho.

„Normi, musíš otvoriť oči!" kázal mu mág, keďže to sám od seba nespravil.

„Nie," zašepkal a pokrútil hlavou.

„Musíme sa pozrieť na tvoje zranenie!" stále pokračoval mág.

„Nie!" povedal o čosi silnejšie. Bránil sa tomu.

Morfi sa na neho pozrela. Mág sa na ňu zadíval a čakal na rozkazy. Čo mala spraviť? Slnečné lúče čoskoro dopadnú na zem a pokiaľ nebudú mať dokončenú prácu, tak všetci zhoria. Nahlas si povzdychla a šálku položila na stôl. Len veľmi nerada sa jej vzdávala, no pre Normiho to spravila.

„Pomôžem ti, dobre?" vopred ho varovala a sadla si k nemu na posteľ. Naklonila sa nad ním, no skôr ako mu rukami otvorila jedno viečko, tak ju pevne schmatol.