Spútaní klamári ✔ (1)

Dvanásta kapitola

Život bol neskutočne krásny a plný dobrodružstiev, záhad a krvi, ktorá na ňu čakala. Morfi sa páčilo žiť. Voľakedy by si nepomyslela, že stretne toľko rozličných bytostí, vypije množstvo krvi zmiešanej s alkoholom, zamiluje sa do hudobných nástrojov a pretancuje skoro celé noci. Páčil sa jej každý moment, ktorý strávila medzi ľuďmi. Boli jej potravou a budúcou obeťou, no predsa si s nimi mohla užívať. Vedomie, že ona na konci ich životnej cesty bude tá, čo stále bude stáť a nezmení sa, ju robilo šťastnou. Slnko jej nechýbalo. Načo by jej bolo keď hviezdy a mesiac boli takí nádherní milenci?

No ešte niečo bolo v tú noc neskutočne nádherné a Morfi si to uvedomila až po dlhej dobe. Ako keby bola dovtedy slepá a chodila okolo neho so zatvorenými očami. Vedela, že jej patrí, no nikdy si ho príliš neobzrela. Teda dovtedy, pokým to neurobila druhá výnimočná žena, ktorá by ju mohla poľahky nahradiť.

Morfi a Normi boli pozvaní na oslavu šestnástich narodenín princeznej Ensel, sestry Vica a Snaha. Princezná konečne dovŕšila plnoletosť a mohla vstúpiť do spoločnosti. Bola to pekelne úžasná oslava. Všetci sa rozplývali, aká je Ensel nádherná a že bude skvostnou spoločníčkou a raz výnimočnou manželkou.

Súhlasila s nimi, princezná bola krásna, síce nie ako ona, no mala niečo v očiach. Morfi by to nazvala maličkým šialenstvom a temnotou. Videla ako sa princezná záludne usmieva, klipká očami na bohatých mladíkov a necháva si bozkávať ruku, ako keby bola tá najdôležitejšia žena na celom svete - budúca bohyňa. Robila to presne tak isto ako Morfi. Na nepatrný moment si pomyslela, že hľadí do zvláštneho zrkadla.

Morfi už ani nepočítala koľko tancov venovala Vicovi a koľkokrát odbila Snaha, ktorý sa jej neustále snažil votrieť do priazne.

Miestnosť bola zariadená do strieborných farieb. Všade boli povešané blyšťavé veci, ktoré ju oslepovali. Aj keď sa blížila zima, aj tak tu mala princezná kopec kvetov. Keď si išla na moment vydýchnuť, aby sa spamätala z toľkého hluku, tak sa dotkla jednej bielej ruži a prekvapivo zistila, že bola umelá. V živote by to nepovedala. Na moment ju to prinútilo myslieť na niečo iné ako na krv, ktorá im kolovala v tele. Bolo to mučenie. Hudba neprestajne hrala, síce bola krásna, no veľmi hlučne hraná a Morfi si myslela, že azda aj ohluchne. Nepretržite počúvala všetky hlasy v miestnosti a snažila sa zachytiť nejaký jasný rozhovor. Išlo to dosť ťažko. Ľudia ani len netušili aké nepríjemné zvuky vydávalo ich smrteľné telo.

Normi tiež trpel. Chcela mu stáť po boku. Zostávalo jej mierne zle a čochvíľa si myslela, že ten hluk už nevydrží. Preto sa vyhovorila Vicovi, že brat si neželá, aby sa tak predvádzala. Vraj si musí na chvíľku sadnúť a venovať sa aj jemu. Vico to samozrejme vzal a odviedol ju za Normim, ktorý sa opieral o stenu a po celý ten čas ju sledoval. Chcela to zahrať na ostražitého brata a nie na žiarlivého milenca.

„Brat, všetko v poriadku?" spýtala sa ho, keď k nemu pristúpila a uchopila ho za rameno. Popritom ani nepočula vlastný hlas. Náhle Vicovi bilo rýchlejšie srdce. Musel ho pohltiť strach, že Normi spraví škandál a odvedie ju preč.

„Samozrejme, nechceš si na chvíľku oddýchnuť? Potrebujem sa s tebou porozprávať," prehovoril na ňu a Vicovi sa mierne poklonil.

„Princ, dovolíte?" naznačila mu, aby im doprial súkromie. Vico nezaváhal, usmial sa na nich a pobral sa inam.

„Už to tu nevydržím! Musíme odísť, Morfi!" znel rozčúlene. Privieral oči a zdalo sa, že ho bolí hlava. „Ak ten idiot neprestane tak nahlas hrať, tak mu tie husle strčím do krku. Som schopný to spraviť. Aj ja mám len jedny ušné bubienky," sťažoval sa a ona mu rozumela.

„Normi, vydrž ešte chvíľku. Choď sa poprechádzať do záhrady."

„To nepomôže. Všade je hluk! Je tu veľa ľudí a ja šaliem. Čo ak niekoho napadnem? Rozdrapím mu krk a prezradím nás. Ty vieš, že za to nebudem môcť. Poslednú dobu lietam hore dole. Raz som na severe, inokedy u teba na juhu a pýtam si rozkazy. Nemám žiaden pokoj!"