Spolubývajúci

12

„Ahoj, Sara," pozdravil sa mi celkom nevinne, ako keby bolo prirodzené, že sme sa tu stretli.

„Sebastián?" Zakoktala som.

Uvedomila som si, že sa ho stále držím za rameno, úplne šokovaná a vyvedená z miery, čo ho asi potešilo, pretože sa usmieval od ucha k uchu. Napokon som sa spamätala, pustila som sa ho a ustúpila som o krok vzad, aby som sa nejako zorientovala.

„Čo tu robíš?" Nechápala som.

Sebastián si ma iba s údivom a úsmevom obzeral od hlavy po päty a nehovoril ani slovo. Nevyzeral prekvapene, skôr som tipovala, že mal len dobrú náladu a prišlo mu vhod spôsobiť mi šok svojou prítomnosťou.

Páčiš sa mu takto. Prekvapila si ho. Zapriadla vo mne utláčaná vášnivá a ženská časť môjho vnútra.

„Ja som ho pozval," zamiešal sa do nášho celkom rozpačitého rozhovoru môj drahý bratranec Martin, ktorému som mohla vďačiť za svojho nového spolubývajúceho, i všetky pletky, ktoré som s ním dodnes zažila.

Prekvapilo ma, že sa na párty objavil aj bratranec, čím mi na dobrom psychickom stave nepridával, práve naopak, už som skutočne chytala návaly paniky. Bolo tam na mňa až priveľa ľudí, i keď známych od detstva.

Rebeka po mojom boku ani nedýchala. Takmer som aj zabudla, že prišla so mnou. Omámene sledovala Sebastiánovu tvár, ktorá sa venovala mne a môjmu zmätenému obrannému mechanizmu.

Ako tak som sa spamätala, pochopila som, že zrejme je svet priveľmi malý, že sa náhody stávajú dennodenne a posnažila sa zmieriť so Sebastiánovou prítomnosťou, i keď som práve kvôli oddychu od jeho osoby utiekla do rodného mesta.

Martin aj Sebastián ma nechali tak, nedusili ma viac vo vlastnej šťave a začali sa venovať zvyšku hostí. Maya nás srdečne privítala a hneď sa snažila odo mňa vypáčiť informácie o Sebastiánovi, ktorý, ako inak, opantal aj jej zmysly. Cez všetky tie pohľady, hluk, trápne objatia a nekompromisné otázky som len veľmi úboho uhýbala nepríjemným pocitom, ktoré ma nútili buď unikať do prázdnej kuchyne, kde som sa však nemohla skrývať príliš dlho, alebo na balkón, kam sa aj tak napokon dovalila väčšina návštevy.

Cítila som sa ako v utekajúcom dave. Každý sa niekam náhlil, len ja som stála uprostred cesty a obzerala sa, nemohli prejsť cezo mňa, tak ma s hlučným pokrikom obchádzali. Bolela ma hlava. Zúfalo som hľadala vo veľkej obývačke Rebeku, ale tá si čosi štebotala s Mayou a ďalšími známymi. Bola mojím jediným záchytným bodom. Pochopila som, že som ostala na všetko sama, nikto už viac nedokázal tolerovať môj porozchodový smútok, lebo už skutočne prešlo veľa času. Netušili však, že problémom už viac nebol rozchod, ale samota a bolesť, ktorú vo mne zanechal bývalý svojou zradou.

Keď som sa celá nešťastná otáčala chrbtom k Mayi a Rebeke, môj pohľad našiel Sebastiána. Zaujato pozoroval môj vnútorný súboj, ani nežmurkol, napriek tomu, že okolo neho sedelo niekoľko žien a čosi mu zanietene rozprávali.

Už len tento mi tu chýbal.

Chcela som zutekať preč, ale bála som sa reakcií a hlúpych poznámok. Nechcela som nikomu kaziť náladu, keďže tá moja bola pod bodom mrazu. Trpko som ľutovala, že som sa nechala Rebekou nahovoriť na túto maškarádu. Nebola som pripravená na taký nával ľudí a spýtavých pohľadov.

Vtom som si všimla, že na konferenčnom stolíku v obývačke stálo ešte stále kopec alkoholu. Uvedomila som si, že ja som nemala ani jeden drink a pomyslela som si, že práve také niečo som teraz potrebovala. Otupiť zmysly a trochu sa uvoľniť, aby som vydržala aspoň decentne sedieť na mieste a nepanikáriť.