Spolubývajúci

1

Nervózne som stepovala po byte, zazerajúc na hodinky. Sebastián meškal. Už som v duchu nadávala na dôverčivého bratranca, ktorý mi svojho kamaráta odporučil. Chlapi zrejme videli svojich priateľov v inom svetle, ani by im nenapadlo, že by mohli byť nevhodným spolubývajúcim. 

O Sebastiánovi som veľa nevedela, pochádzal z nášho rodného mesta, ale hneď po strednej škole odišiel do inej krajiny. Po návrate sa vraj dokonale zžil v spoločnosti, bol miláčik žien i mužov, športoval, venoval sa počítačovej technike. Skrátka, parťák na piatkové pivo. Ani neviem, prečo som súhlasila, aby sa stal mojím nádejným spolubývajúcim. Asi som bola v zúfalejšej situácii, ako som si pripúšťala. Nájom bol vysoký a mnoho ľudí už v tomto jarnom období svoje ubytovanie malo. Keď ma spolubývajúca Vera opustila, aby išla bývať so svojím novým objavom, neverila som vlastným ušiam. Zradkyňa jedna. 

Rozhodla som sa, že dám Sebastiánovi šancu. Ako profesorka na miestnej univerzite som už mala isté maniere z práce, takže jeho meškanie som začínala brať ako prvý negatívny bod v mojom hodnotení. Zaprisahala som sa však, že nebudem klásť dôraz na prvý dojem a klebety unudených,  frigidných známych. 

Ako na zavolanie ktosi zazvonil. 

„Prosím?"

„Tu Sebastián Blair." 

„Poďte hore, 7. poschodie, dvere vľavo." 

Ani bu, ani me. Nepoďakoval, len na môj signál otvoril vchodové dvere a putoval k výťahu. Zaklapla som slúchadlo a pootvorila dvere, čakajúc na meškajúceho potenciáneho nájomcu. Bola som netrpezlivá, chcela som ihneď zistiť, čo je zač. 

Dvere na výťahu sa rozleteli a pred dvere mi predstúpil Sebastián Blair. Zalapala som po vzduchu. Stál predo mnou mladý, moderne vyzerajúci, vyšportovaný boh Adonis s neposlušnými hnedými vlasmi, tmavými čokoládovými očami, súmernou hranatou tvárou a dokonale udržiavaným strniskom. Šokovalo ma, že bol oblečený  elegantne, v bielej upnutej košeli zapnutej až ku krku, oblekových nohaviciach a s elegantnými mokasínami. 

„Môžem vojsť?" 

Uvedomila som si, že som na neho naprázdno zízala pomedzi mierne pootvorené dvere ako nejaká ustráchaná starena. Zrejme bol na obdobné reakcie zvyknutý, lebo sa na nič viac nepýtal a s mierne pobaveným úškrnom trpezlivo čakal na odpoveď. 

„Ja-jasné, jasné. Dobrý deň," vykoktala som zo seba napokon. 

Otvorila som dvere dokorán a kúsok ustúpila, aby mohol vojsť. Ako okolo mňa prešiel, ihneď ma ovial drahý pánsky parfum, zvodnej vône alfa samca. Pokrútila som hlavou, aby som sa nejako dostala s voňavého opojenia a pokračovala som za ním smerom do kuchyne prepojenej s obývacou izbou. 

Obzeral si pohovku.

„Dobrý deň, ja som Sara Deningová, " oslovila som ho. 

Ihneď sa ku mne otočil a potriasli sme si rukami. Jeho stisk bol pevný a sebavedomo razantný, presne ako celé jeho vystupovanie.

„Dobrý, ja som Sebastián Blair, ale to už viete. Tak? Poukazujete mi byt?" išiel rovno k veci.

„Samozrejme," hlesla som rozhodne. 

Poukazovala som mu kuchyňu, kúpeľňu spojenú s toaletou, balkón aj jeho nádejnú izbu. 

„Izba má základné vybavenie. Je tu pracovný stôl, posteľ, úložné skrine. Ak si chcete niečo doniesť, bude to v poriadku. Môžete si nábytok ľubovoľne popresúvať, len nič nevyhadzujte bez môjho vedomia, prosím." 

„Fajn izba, úplne stačí. Tá izba hneď vedľa je vaša?" 

„Áno. Pre vás zakázané územie," zasmiala som sa.