Spolubývajúci

25

Vypleštil na mňa oči a sánka mu padla až po zem: „Čože?!"

„Vymyslela som to cez deň, nech rýchlo napravíš chybu s Veronikou, kým je čas. Silvia súhlasila, že príde, takže o tejto noci ešte nič nevie a snáď ani nezistí. Máš teda reálnu šancu," konštatovala som sucho.

„A máš aj nejakú stratégiu?"

„Dáme vám priestoru koľko len chcete. Napadla mi aj jedna pubescentná hra, ale to by museli chcieť hrať všetci. Mám viaceré zálohy keby niečo, neboj. No musíš sa aj ty snažiť. Nepretvaruj sa, povedz jej pravdu, nehraj sa na hrdinu. Nebuď uzatvorený aspoň pred ňou. Vieš, keby chcela ľahostajného egomaniaka, prišla by za tebou už dávno," poučovala som ho.

Poslušne pokýval hlavou a snažil sa dýchať zhlboka. Vyzeral, že som ho vystresovala. Smutne som sa na ňom pousmiala a vybrala som sa do svojej izby trochu sa učlovečiť.

„Začni chystať pitie a občerstvenie, za chvíľu sa k tebe pridám!" zakričala som mu spoza dverí.

...

Bola som na seba hrdá, ako som všetko tak krásne zvládla. Obývačka bola pripravená, na mojej tvári nebola ani stopa po slzách, Sebastián bol neodolateľný ako vždy a úprimne bol zvedavý na Silviu. Spokojná som bola aj preto, že som bez väčších emočných výkyvov zvládla Sebastiánove pohľady a neustále sa vracajúce spomienky ku krátkej kuchynskej epizódke, ktorej sme nerozumeli ani jeden. Myslím, že on sa z nej otriasol hneď, mal cieľ, na ktorý sa upriamoval.

Okolo pol deviatej sme už s hosťami sedeli na pohovke a v kreslách, popíjali prípitok a smiali sa na dopadoch včerajšieho večera na Markov a Rolandov žalúdok. Rebeku som ešte nestihla vyspovedať, pretože vedľa mňa sedela Laura a Roland a nechcela som také veci dokrikovať cez nich dvoch. Ktovie, či sa Laura od piatkového večera trochu upokojila alebo stále zápasila s tajnou žiarlivosťou k Rolandovi? Vyzerala veselo a vyrovnane, komunikovala bez problémov s každým.

Všetci sme pobavene ubiehali očami k Sebastiánovi, ku ktorému sme rovno posadili Silviu. Prišla v Laurinom sprievode, predsa len boli pre seba trochu známe z minulosti. Najskôr bola značne nervózna, ale ženy ako ona nedávali najavo zaváhanie, takže sa rýchlo otriasla a zapadla do skupiny. Sofia mala ďalší dôvod na žiarlenie, tentokrát opodstatnené. Leo sa zdržiaval vo svojom vlastnom svete, Marko živo debatoval s Rebekou, Sofia sa len sem-tam za niečo ozvala, ja som sa otáčala k Laure a Rolandovi a venovala som sa im. Sebastián a Silvia mali dostatok voľného priestoru, mohli riešiť čokoľvek a všetci ich tak nechali, mali súkromie.

„Sara, vraj si spomínala nejakú zábavnú spoločenskú hru?" oslovil ma Marko.

„Och, áno. Ale to je taká hlúposť, zábavná skôr pre puberťákov. To sa vám istotne nebude páčiť," vyhovárala som sa.

„A čo je to za hra?" zaujímala sa Laura.

„BEZ HANBY," odpovedala som pohotovo.

„Bože, to poznám, divná hra," zafrflala Sofia a polovica len otrávene prevrátila očami.

„O čom to je?" spýtal sa Roland.

„Je tam klasický hrací plán, na políčkach sú skryté rôzne úlohy. Podľa toho, na aké políčko sa skočí, taká karta sa ťahá. Akurát že náročnosť hry sa postupne zvyšuje a potom je to už naozaj o tom, kto je a nie je ochotný zahodiť hanbu a zabaviť sa bez okolkovania," vysvetľovala som.

„Čo môžeme, napríklad, očakávať?" zasmiala sa Laura.

„Spev, tanec, cvičenie, ale aj povinnosť povedať nejaké tajomstvo alebo niečo pikantné. No a úplný strop sú bozky alebo iné dotyky," na konci som sa zapýrila.