Spolubývajúci

15

Opäť sme ostali ticho. Sebastián bol dobrý šofér, ani raz som nemala pocit, že svojou jazdou riskoval, alebo že by bol naopak neistý vodič. Prvýkrát v živote som sa viezla v tak luxusnom aute a už po chvíli som si na tú pohodlnosť a vymoženosti zvykla natoľko, že som si nevedela predstaviť viesť sa v niečom inom. Naše tiché odmlky som si v podstate užívala.

„Druhá časť návrhu ťa absolútne nezaujíma?" Čudoval sa Sebastián.

„Myslíš tú časť, v ktorej sa budeš hrať na dohadzovača?"

Opäť celkom podráždene, ale bez komentárov nesúhlasne zavrtel hlavou, ostré pripomienky si radšej nechal pre seba. Celkom ma iritovala predstava, že mi bude pomáhať alebo snažiť sa pomáhať len preto, lebo to bude vrátenie mojej služby. Niečo za niečo. Na jednej strane som mohla byť rada, že myslel aj na moju časť návrhu, ale na druhej strane som si celkom jasne uvedomovala, že takáto hraná, falošná, vypočítavá pomoc nie je pomocou. A už vôbec nie kamarátstvom.

„Klin sa klinom vybíja, no nie? Myslím si, že už by si sa mala opäť vrátiť do spoločnosti a užívať si mladosť. Nie je riešenie byť stále sama a odmietať možnosti, ktoré ti život ponúka. Ja by som ti vedel pomôcť s odreagovaním. A určite by som ti našiel nejakú spoločnosť," presviedčal ma.

„Ale ja veľmi nezdieľam nadšenie zo životného štýlu, ktorý preferuješ ty," oponovala som.

„S čím nesúhlasíš? S tou zábavou a užívaním si života alebo s bezstarostnosťou a žiadnymi prekážkami?" Nerozumel mi.

„S potenciálne vysokým rizikom nakazenia sa pohlavnou chorobou, ktoré predstavuje časté striedanie partnerov v posteli," zaklincovala som.

Zazrel po mne a zaťal ruky do volantu tak silno, až mu zbeleli hánky. Pri pohľade na bublotajúci hnev v jeho útrobách som ani len nepípla, len som sa nemo dívala, dúfajúc, že ma nevyhodí z auta v tejto rýchlosti.

„Ani si to nikdy neskúsila, ale všetko hneď ofrfleš," zagánil na mňa opäť.

„Ako vieš?" Zdvihla som jedno obočie.

„Čo ako viem?" Nechápal.

„Ako vieš, že som to neskúsila?" Spresnila som.

Iba ku mne prudko stočil hlavu a už som videla, ako som ho zneistila. Prižmúril na mňa oči, podozrievajúc ma zo šírenia výmyslov a videla som, ako mu trhá pery a snaží sa horko-ťažko sformulovať nejakú otázku, ktorá by mu moju poznámku viac objasnila.

„Neviem, či už mám chuť na vzťahy. Na zoznamovanie sa je na mňa ešte priskoro. Možno by mi stačilo to, že by si ma občas vzal niekam von s tvojimi kamarátmi, aby som bola v úplne inom, diametrálne odlišnom prostredí a tým by som si nejako vyresetovala hlavu. Ale to by sme sa nejako dohodli potom," uvažovala som nahlas.

„Fajn, rozumiem, ale to pre mňa nie je dostatočne rovnocenné revanšovanie sa, keď porovnám tvoju pomoc a tú moju. Zdá sa mi to dosť málo, keď si predstavím, že sa možno reálne budeme snažiť o návrat mojej bývalky. Myslím dostatočne málo voči tebe," komentoval.

Domnievala som sa, že mu viac vadilo keby mi ostal niečo dlžný, ako fakt, že by získal, čo chcel a ja by som z toho nemala vôbec nič. Keďže sa s tým stretával v práci, vznikajúci problém mu vadil z čisto praktických dôvodov. Ak mal byť jeho plán sfunkčnený, musel byť vysoko ocenený oboma stranami, odsúhlasený, dobre premyslený a výhodný pre všetkých. Keby som aj ja pristupovala k medziľudským vzťahom ako k obchodnej zákazke, skončila by som na psychiatrii kvôli vysokej absencii citov a skutočných emócií.

„A ty sa akože plánuješ vzdať svojho promiskuitného spôsobu života?" Úprimne som sa zaujímala.

Nahlas a dosť prudko si vzdychol, ako keby som ho svojimi otázkami fyzicky mučila.

„Ak by sa nám podarilo presvedčiť moju bývalú o návrate, z čisto praktických dôvodov by som už iné partnerky nevyhľadával. Na ukojenie tamtých potrieb by mi stačila," objasnil mi.

Prevrátil sa mi žalúdok. A mne sa niekto čudoval, že som zanevrela na mužov. Mnohí mysleli obdobne ako Sebastián. Nehľadali city ani blízkosť, len istotu a niekoho, koho mohli považovať za samozrejmosť. Dodávalo im to suverenitu, akýsi pokoj v ich osobnom chaose. Premýšľala som, či pre Sebastiána nepredstavovala priateľka skôr doplnok, než blízku osobu. Zaujímavé však bolo celkovo, že ju tak veľmi chcel späť. I keď z nesprávnych dôvodov, ale plánoval sa vzdať potešenia od iných žien. Čím viac som nad tým premýšľala, tým viac som horela zvedavosťou poznať históriu ich vzťahu. A spoznať aj ju.

„Inak, nie je tou tvojou bývalou náhodou Sofia?" Nemohla som si pomôcť touto otázkou.

„Čože? Nie, prečo?" Takmer mu zabehlo. Narazila som na ľadovec.

„No...," v rýchlosti som zvažovala, či sa mu zdôveriť s mojimi postrehmi z minulého týždňa, ale keďže asi netušil o čom hovorím, musela som už dokončiť myšlienku: „Zdalo sa mi, že je z teba úplne mimo. Možno je do teba zaľúbená, alebo ako voláte ten cit vo vašej nóbl spoločnosti."

Zmätene si poškriabal čelo a tváril sa trošku rozpačito, očividne o jej náklonnosti nemal ani páru.

„Nie, Sofia nie je moja bývalá. A pochybujem, že by ma chcela. Mám na to svoje dôvody," vysvetľoval nervózne.

Spolu so zamračeným výrazom som na neho vystrúhala otrávenú grimasu, ktorou som mu dala najavo, že pochybujem, že má dostatok empatie na to, aby vycítil to, čo ja. Zaujalo ma však, ako znervóznel a celkom ma zaujímala spojitosť medzi ním, Sofiou a nedopovedaným príbehom medzi ňou a nevýrazným Leom. Možno som vytiahla dávno pochovaný milostný trojuholník, v ktorom každý chcel každého, ale ani jeden z nich nemiloval dostatočne silno. Pokrčila som flegmaticky plecami, bolo to nad rámec môjho chápania.

„Možno by bolo dobré, ak by sme tento návrh našej spolupráce vypracovali ako dodatok k nájomnej zmluve. Vieš, ošetrili by sme si tak podmienky a hranice," zmenil úplne tému.

Spomenutím zmluvného vzťahu mi až zabehlo. Ako veľmi formálne chcel riešiť. navonok úplne triviálne. kamarátenie?

„A to akože načo? Očakávaš nejaké problémy?" Podpichovala som ho.

„A ak ťa zase vytočím? Chcem sa len ubezpečiť, že mi budeš pomáhať, dokým bude treba a tebe sa zaviazať s rovnako vernou pomocou, nech už domyslíme akúkoľvek kompenzáciu," dedukoval.

Pomrvila som sa v sedačke. Mala som pocit, že v živote nezažil obyčajné, nezištné kamarátstvo, i keď mal známych až-až. Nevedela som, či ho mám ľutovať alebo opovrhovať ním. Rozhodla som sa, že si konečný posudok nechám na neskôr.

„Ak ma neurazíš, neponížiš, alebo nejakým hlúpym spôsobom zo mňa neurobíš totálnu kravu, tak nemám dôvod otočiť sa ti chrbtom. Keď ti už raz ponúknem pomocnú ruku, nebudem ti kvôli tvojím abnormálne častým výkyvom nálad kaziť plány," pokúsila som sa o čo najzmierlivejší tón.

Na sekundu sa pousmial, celkom nevinne a roztomilo, ale potom sa opäť skryl za bariéru vypočítavého hráča a nedovolil mi nazerať za oponu.

„Si až príliš dobrosrdečná osoba," poznamenal potichu.

„A ty až príliš formálny, ľahostajný a vypočítavý," odbila som ho pohotovo.

Nepohol ani brvou, len čumel pred seba, ako keby sa ovládal, aby nedal nič najavo.

„Môžeš to vlastne zahrnúť do mojej časti podmienok. Naučíš ma byť viac flegmatickou a menej sa trápiť nad vecami, ktoré by ma ani nemali zaujímať," dodala som rýchlo a pousmiala som sa.

Tiež sa pokúsil o úsmev, pretože videl, že dochádzame k celkom racionálnemu kompromisu a že viac-menej som už naklonená jeho návrh akceptovať.

„Tú bývalú veľmi miluješ, však?" Vypadlo zo mňa, ani neviem ako.

„Prosím?!" Zachripel a hodil na mňa vyplašený až zhrozený pohľad.