Spolubývajúci

38

 „Nie, nedá sa mi. Celú noc sa prehadzujem a ešte k tomu tá búrka," vysvetľovala som akoby nič.

„Hovor mi niečo. Ani jedna predpoveď nespomínala búrky, takže som to vôbec nečakal. Ešteže som nikam nešiel," frflal do mobilu rozladene.

Jeho hlas mal miernu ozvenu, čiže som sa dovtípila, že stále sedel sám na zemi v tmavej kúpeľni. Predstavila som si ho a prišlo mi ho ľúto.

„Prečo si nikam nešiel? A kde máš Silviu?" vyzvedala som, keďže mi nedostatočne zodpovedal v správach.

„Nepredstieraj záujem o Silviu, Sara. Jednoducho tu neostala spať, vlastne, málokedy tu spí. A ostatní sa šli baviť, mne sa von nechcelo," vysvetľoval tlmeným hlasom.

Nespávala tam? Musela som sa nadýchnuť aspoň trikrát, aby som zahnala nutkanie spýtať sa ho na Silviinu absenciu v jeho byte a na celý vývoj ich vzťahu. Bolo by to divné.

„Stalo sa niečo alebo to bol zas jeden z tvojich rozmarov, lebo niečo nešlo podľa tvojich plánov a predstáv?" pokúsila som sa ho podpichnúť.

Schuti sa zasmial, fungovalo to. Musela som sa na mobil neustále usmievať.

„Trafila si klinec po hlavičke."

„Chceš sa mi posťažovať?" ponúkla som sa.

Myslela som si, že by som s ním nedokázala uvoľnene konverzovať, ale slová sa zo mňa rinuli celkom prirodzene.

„Neviem, či si na ten rozhovor tá pravá," zareagoval hneď s akýmsi zatajeným hlasom. Zrejme sa do telefónu uškŕňal.

Určite ho starostila Silvia, na rozoberanie tejto osoby som teda logicky nebola skutočne tá pravá osoba. Najmä, keď si Sebastián pred časom vypočul moje žalovanie Rebeke a pochopil, že otvorením témy Silvia by náš telefonát skončil.

„Si ešte tam? Prečo si sa odmlčala?" ozval sa Sebastiánov hlas v mobile.

„Dedukovala som, či chcem ďalej vyzvedať, ale rozhodla som sa, že radšej nie," priznala som sa mu.

„Múdre rozhodnutie," zasmial sa akosi smutne.

Jeho reakcia ma utvrdila v teórii, že ho pre niečo trápila Silvia. Možno práve preto, že u neho často neprespávala. Nedalo mi to, lebo som mala na neho milión otázok, ale iba na veľmi malú časť som chcela poznať odpoveď. Musela som sa ho napokon opýtať aspoň niečo nevinné, pretože by mi z toľkej zvedavosti praskla hlava.

„Prečo si mi najskôr neodpisoval na správy?"

Sebastián si v telefóne vzdychol. Pre mňa bola otázka nevinná, pre neho asi náročná.

„Pretože som sa na teba hneval," riekol napokon.

„Za čo? Za to, že som k tebe neprišla?"

„Opäť si sa trafila!"

Vzdychla som si, premýšľajúc, či by som mala klamať, alebo hovoriť na rovinu.

„Nebolo to vhodné. A necítila by som sa tam dobre," priznala som napokon.

„Viem, viem. Mne to bolo takpovediac jasné hneď, ale aj tak som do poslednej chvíle čakal, že sa objavíš."

Podskočilo mi srdce a zachvelo sa mi celé vnútro. Musela som si znovu odpiť z tmavého piva, kým som nazbierala odvahu a čosi na to povedala.

„Sebastián, fakt bolo lepšie, že som ostala doma. Okrem toho, naposledy si bol akýsi odmeraný, tak som ani nečakala, že by som ťa mojou absenciou nahnevala," vyčítala som mu.